Bol zápis do prvej triedy základnej školy. Jedna z otázok pre nás rodičov bola na ktorý z voliteľných predmetov prihlásime nášho syna. Etika, alebo náboženstvo. Rozhodli sme sa pre náboženstvo, nakoľko okrem iného tento predmet pojme otázky etiky a zároveň tvorí nadstavbu, nadstavbu vo filozofických otázkach, ktoré si skôr, či neskôr každý človek položí sám a hľadá na ne odpoveď…
Bolo to teraz, tesne pred Vianocami roku 2014. Sedel som za počítačom a surfoval po internete. Hoci bolo len šesť hodín večer, vzhľadom na zimné ročné obdobie vonku už bola tma. Okrem stropného svetla v izbe, kde som pracoval som mal zažatú aj stolovú lampu. Syn sa hral so skladačkou Lego. Úchytkom som evidoval čo robí, nakoľko si svoju hru aj animoval spolu so slovným doprovodom nejakým vymysleným dejom s figúrkami, ktoré sú súčasťou tejto skladačky. Zrazu sa prestal hrať a podišiel ku mne. Pravdepodobne som sa až príliš pohrúžil do čítania spravodajských stránok na webe a tak syn vyšiel s iniciatívou, aby som si ho viac všímal. Pritúlil sa mi k plecu. Na tento podnet som si ho rukou pritisol k sebe a pritúlil ho tak, aby som mu aj touto formou prejavil otcovskú lásku. „Čo to čítaš ocko ?“ Spýtal sa ma. „Čítam nejaké články, ktoré ma zaujímajú.“ „O čom čítaš teraz ?“, pokračoval otázkou. „Čítam článok o jednom vojnovom konflikte, ktorý sa odohráva vo svete.“ „Ocino a prečo sú tie vojnové konflikty ?“ Asi ťažko sa vysvetlí šesťročnému chlapcovi konkrétna situácia, ktorá vyústila až do ozbrojeného stretu. Moja odpoveď preto bola viac – menej všeobecná, ale plošná tak, aby pokryla konflikty vznikajúce medzi ľuďmi bez ohľadu na to o aký typ stretu sa jedná. „Za každým konfliktom, teda aj za týmto, kde už rinčia zbrane a zomierajú ľudia sa skrýva vždy pýcha, sebeckosť, chamtivosť, nenávisť, či túžba po moci a nadvláde. Sú za tým všetkým vždy tie isté zlé ľudské vlastnosti, ktoré driemu v každom z nás, len ich nemôžeme nechať prebudiť a prerásť do takej sily, aby riadili naše myšlienky a následne aj činy. Je to potom ako zničujúca choroba, ktorá likviduje všetko, čo jej príde do cesty.“ Syn sa na chvíľu zamyslel. „Ale veď na choroby existujú lieky. Predsa keď som kašľal a pani doktorka mi predpísala tie správne, dobré lieky, zbavili ma kašľa a ja som sa uzdravil.“ Pri takomto pomyslení a spredmetnení si toho, čo môj syn povedal v prenesení na nastolenú otázku som sa ešte viac usmial. Nie, nebol to posmešný úsmev, bol to úsmev otca, ktorý má svojho syna rád, a tak som si ho ešte viac pritisol k sebe a pohladil ho po hlavičke „makovičke“. „Dobre, môj zlatý, a ako si predstavuješ ten liek, ktorý by zbavil ľudí takýchto neduhov, povahových vlastností, ktoré nevedia v sebe ľudia skrotiť a vystrájajú v ich vnútri až tak, že im prerastú cez hlavu a stanú sa ich pánmi a potom im prikazujú čo majú robiť, až to všetko vyústi do veľkých konfliktov, dokonca až do tých ozbrojených, ako o tom čítam tu na internete ?“
Syn sa bez slova vymanil z môjho objatia a po krátkej chvíľke priniesol svoje figúrky, s ktorými sa doposiaľ hral. Bolo ich možno sedem, osem. Rozložil ich po stole tak ako mu prišli pod ruku, v ich uložení nehľadal žiadnu logiku, systém. Bolo len dôležité, aby stáli pevne na svojich plastových nohách. Pozorne som pozoroval jeho počínanie. V tom pristúpil k stolovej lampe a bez opýtania mi ju zahasil. V izbe ostala svietiť len stropná lampa, ktorá neposkytovala dostatok svetla na to, aby osvetľovala pracovnú plochu na stole, o to menej, že svojím chrbtom som clonil svetlu, ktoré z nej vychádzalo. „Čo to robíš ?“ Nástojčivo som sa spýtal syna. „Počkaj, ocino, uvidíš.“ Chytil stolovú lampu a presunul ju bližšie k figúrkam. Bol som zvedavý, čo bude nasledovať. Stlačil vypínač na lampe a tá v okamihu intenzívne osvetlila všetky plastové postavičky. „Vidíš ocino, postavičky už nie sú v tme ako predtým. Svieti na nich jasné svetlo. To svetlo predstavuje porozumenie a lásku, ktorá osvecuje všetky figúrky, ale to nie je všetko. Svetlo vytvára len možnosť, aby figúrky neboli v tme a aby mohli na seba lepšie vidieť, a tak sa aj lepšie mohli poznať. Pozri sa čo tie figúrky spravia teraz.“ Malými rúčkami ich poukladal na tom istom stole, tentoraz však pod svietiacu lampu. Rozložil ich systematicky do pravidelného kruhu, tak aby každá figúrka, keby bola živá mohla vidieť na hociktorú druhú. „Ocino a je to vyriešené, veď je to jednoduché. Stačí zažať len svetlo, svetlo v našich srdiečkach a ľudia sa na seba budú pozerať bez zlých pohľadov priamo z očí do očí bez všetkých zlých vecí a myšlienok, ktoré ich kazia a je po problémoch. Máme teda liek nielen proti kašľu, ale aj proti ľudskej zlobe a hlúposti a tým liekom je porozumenie a láska. Vieš, ocino ?!“ S takto formulovaným dôrazom a akcentovanou intonáciou vo svojom hlase zakončil svoje vysvetľovanie môj syn.
PS: Neviem, či syn prišiel na túto metaforu sám, alebo to niekde počul, ale bez ohľadu na to ma to oslovilo natoľko, že som sa musel nad tým hlbšie zamyslieť…
© R.K.
Celá debata | RSS tejto debaty