Fragmenty zo života, príbehy:

Tik-tak, tik-tak súkolesie chronometra sa stereotypne prihovára každému z nás, tik-tak, tik-tak. Počuť len zvuk ozubených koliesok, ktoré do seba zapadajú s dokonalou presnosťou ich rytmu neustále dookola. Neúnavne sa otáčajú po tej istej osy tik-tak, tik-tak. Stmieva sa a opäť sa brieždi s neomylnou pravidelnosťou mlynského kola. Stmieva sa a opäť sa brieždi teraz už po tristošesťdesiatypiatykrát. Opäť je Silvester. Vo chvíľach po ukončení polnočných ohňostrojov, odznení rachotu pedárd a dopití šampanského sa na chvíľu vo svojom vnútri stíšime. Ponoríme sa do hlbšieho zamyslenia, či modlitby s vďakou za minulosť a s prosbou o dobrú budúcnosť, vešajúc na stenu nový kalendár, pod okrúhle hodiny, ktoré si neprestajne hudú svoju monotónnu melódiu tik-tak, tik-tak. Opäť sa stmieva a opäť sa brieždi a stále, neúnavne pri rovnomernom zvuku hodín tik-tak, tik-tak, len kalendár pod nimi opäť meníme za novší s pravidelným každoročným cyklom, rok po roku so zdaním ich čoraz rýchlejšej výmeny, aj keď sa to všetko deje pod tou istou neomylnou taktovkou tik-tak, tik-tak. Meníme kalendáre, ich množstvo, poradie sa prudko mení, tridsiaty, päťdesiaty… sedemdesiaty, osemdesiatykrát, ak nám to okolnosti v symbióze s rytmom časomiery tik-tak, tik-tak dovolia. Možno ešte skôr pri nižšom poradí meniaceho sa kalendára sa zamyslíme a položíme si otázku. Dokedy nám bude ešte umožnené zavesiť kalendár pod tie nekompromisné, stoicky tikajúce hodiny, ktoré nás tak trošku možno začínajú vytrvalosťou chodu svojho rytmu tik-tak, tik-tak znepokojovať ? Začíname si uvedomovať, že tie neúprosné hodiny s tempom tik-tak, tik-tak sú akosi naviazané na tie naše, ktoré sa nachádzajú pod našou hruďou. Môžeme počúvať určitý synchrón a súzvuk medzi tik-tak, tik-tak a bum- bum, bum- bum, tlkotom srdca. Začneme si viac uvedomovať, že príde ten deň, hodina, minúta, sekunda, kedy nezvratne babkine hodiny budú tikať ďalej aj napriek tomu, že tie naše už nebudú vládať biť, budú pokračovať vo svojom sóle tik-tak, tik-tak …Slnko vyšlo spoza obzoru a opäť sa brieždi a svitá nový deň. To naše Slnko už však nikdy viac nevýjde. Zapadlo navždy, zapadlo aspoň v tej podobe ako ho poznáme tu na tejto zemi. Vtedy už nebudeme potrebovať babkine hodiny, ich tak dobre známy zvuk tik-tak, tik-tak ani nový kalendár na nasledujúci rok. V rutinnej štafete už budú pokračovať iní a budú namiesto nás počúvať zvuk hodín tik-tak, tik-tak a vymieňať pod hodinami starý kalendár za nový tiež však len dočasne. Nám už ostane „len“ bilancovať a skladať účty pred Bohom, alfou a omegou všetkého za to, čo sme za čas prežitý na tejto zemi vykonali… Budeme už tam, kde už nie je počuť tik-tak, tik-tak a nie je potrebné obmieňať žiadne kalendáre. Tam, kde neexistuje ani čas ani priestor, teda vo večnosti, kde nám všetko, čo sme za života nahonobili bude nanič, práve naopak,

nehovoriac o veciach, ktoré sme vedome napáchali, namiesto toho, aby sme konali dobro, nakoľko to je hlavným poslaním, poslaním každého z nás …

© R.K.

——————–

MIZERERE

Na zem padajú smútkom orosené slzy,

na zem už aj tak dosť ubolenú.

Zem pije ten dážď, veď už veľa zniesla.

Veríme v to, že raz tak ako v nás

slzami zvlažená, slnkom obdarená dá

rásť semiačku, čo tak dlho vzklíčiť čaká,

aby sa do pukov rozvilo a

kvetenstvo na svet prinieslo.

Kvetenstvo, ktoré svojou vôňou všetky pachy krívd

v čistú vôňu zmení.

Čuť však z útrob zeme: „Zadrž, ešte nie !“

Žiaden pocit útechy, treba pykať za hriechy…

Na zem padajú smútkom orosené slzy.

Dokedy však ešte ? Záleží len na nás …      

                                                                                                                                         Rastislav Kalafut