Fragmenty zo života, príbehy:

Keď sme boli chlapci, chodili sme spolu na základnú školu. Jano síce do inej triedy, ale poznali sme sa celkom dobre už aj preto, že sme bývali na jednom sídlisku, on s rodičmi len o jeden blok ďalej od toho nášho. S času na čas sme vybehli na dvor a zahrali si s chalanmi z vedľajších obytných blokov futbal. Jano bol jedináčikom, rodičov mal starších, mali ho v neskoršom veku. O to viac ho však obletovali, hlavne jeho mama: „Janko môj, synček drahý …“ Sladučké materinské reči, ktorým chce matka zdôrazniť svoju materinskú lásku, ale v neposlednom rade mnohokrát podfarbuje a umocňuje svoju podvedomú túžbu si dieťa ešte viac prisvojiť, pripútať výlučne k sebe. Po skončení povinnej školskej dochádzky Jano pokračoval štúdiom na gymnáziu, ktoré dokončil, ale na vysokú školu už nešiel. Dozvedel som sa, že jeho mama zomrela v nemocnici na operačnom stole, vraj pri banálnej operácii slepého čreva. Nikto podrobnejšie neskúmal príčiny jej úmrtia, dokonca sa vraj stratila aj jej zdravotné dokumentácia, či boli vyhotovené iné zdravotné doklady priamo na objednávku, tak aby bolo všetko v poriadku, na papieri. Zainteresovaní lekári jednoducho s niektorými vecami, ktoré by objasnili jej skutočnú príčinu smrti tak trošku „zažonglovali“… Jana táto udalosť dosť zobrala. Dlhý čas chodil bez slov, ponorený sám do seba, no postupne sa z  toho dostal. Po smrti svojej mamy však apriori úplne zanevrel na všetkých lekárov, nečudo. Zlá skúsenosť spraví svoje. Jano naďalej ostal žiť spolu so svojím otcom pod jednou strechou. Roky sa míňali a od nežnej, zamatovej revolúcie v roku 1989 prešlo plných dvanásť rokov, keď som v jeden pekný slnečný deň kráčal po chodníku a niekto spoza môjho chrbta začal z auta vytrubovať. Otočil som sa. Na ceste stál starší Mercedes so žltou tabuľkou na streche auta s nápisom TAXI. Zaostril som zrak a z otvoreného okna taxíka na mieste vodiča na mňa pozerala od ucha k uchu usmiata Janova tvár: „ Ahoj! Tak čo už si ma nepamätáš ?“ “ Samozrejme, že si ťa pamätám, aj keď vieš, čas robí svoje, ale ty Jano, si sa veľmi nezmenil, a to neber ako zdvorilostnú frázu, tie sa dávajú výlučne ženám.“ „Rasťo, máš trošku času, alebo sa ponáhľaš ?“ Nemal som nikde naponáhlo, nakoľko som sa vybral takpovediac na sólo prechádzku do bratislavského Starého mesta. „Tak, ak môžeš poď nastúp, hodíme reč“. Sadol som si k Janovi do auta. „Doba nie je bohvieaká, veď vieš sám, tak som sa dal na taxikárčinu a celkom to sype. Sem – tam nejaký ten kšeftík, klientela v taxíkoch je pestrá, tak sa dá aj bokom niečo ušúľať, chápeš, nie ?“ Len tak bez hlbšieho zamyslenia sa nad obsahom jeho slov som hoc indiferentne, ale predsa na znak viac-menej formálneho súhlasu prikývol. „Rasťo, ale teraz čo Ti poviem, to je fakt bomba! Len dobre počúvaj!“ „Počúvam“, odvetil som. „Mám perfektný dom ! Ja, čo som sa v ošarpanom štátnom činžiaku v jeden a pol izbovom byte tlačil spolu s rodičmi, či vlastne teraz už len s otcom. Sám nechápem, že ho mám, je môj. Do …(utrúsil vulgarizmus). Dom v Bratislave v perfektnej lokalite“. Smial sa od radosti z toho čo rozprával a popritom si od dobrej nálady poklepkával oboma rukami po volante taxíka. Pokračoval: „Moji rodičia prišli z takých dedín, západákova a nevedeli sa …“, na chvíľu sa zasekol v rozprávaní a po chvíli pokračoval: „Vlastne sa ani nemohli zorientovať. Chápeš, dnes je iná doba. Bratislava nie je len výsadou Blavákov (Bratislavčanov), ale kohokoľvek kto chce a vie ako na to. Mnohí prídu tak ako aj moji rodičia z dediny do Bratislavy, vraj do pupka Slovenska, cha, cha… Trošku sa oťukajú, spravia si kontakty a už sú v balíku, a tak sa mnohí ťahajú navzájom. Je to pravda, ruka ruku myje. Do … (vulgarizmus)“. Nič som na to nehovoril, len som počúval. Vlastne Jano si vystačil sám. Viedol monológ, ja som však evidoval, že „chalan“ sa svojimi postojmi k životu a správaním očividne zmenil oproti tomu ako som ho poznal pred rokmi, keď bol ešte pod vplyvom výchovy svojich poctivých a solídnych rodičov. „Rasťo, ak máš ešte trošku voľného času poď, zaveziem ťa k sebe do môjho domu, veď sám uvidíš. Je to bomba, bomba, bombaáá, wow !“. Voľný čas som mal, Jano bol nadšený, tak prečo nezdieľať jeho radosť a pravdupovediac bol som aj trošku zvedavý, ako ten jeho dom vyzerá. „Dobre, poďme“, povedal som jednoznačne. Prišli sme do lukratívnej štvrti Bratislavy. Vystúpili sme z auta a voviedol ma do trošku staršieho, ale zato veľkého šesťizbového podpivničeného domu s rozsiahlym pozemkom. Usadili sme sa v kuchyni a medzitým, ako mi pripravoval kávu rozprával: „Už dávno som chcel mať dom, práve tu v Bratislave, tak som na tom intenzívne pracoval. Ako taxikár som pobehal celé mesto a stále sa každého vypytoval, či nevie o niekom, čo predáva nejaký menší domček s pár metrami záhradky. „A vieš ako som na tento dom naďabil ? Prešiel som s autom tamtú križovatku“, ukázal rukou cez kuchynské okno na to miesto, o ktorom hovoril a pokračoval: „Zastavil som sa pri staršej panej, ktorá sa popri ceste terigala s nákupným vozíkom. Opýtal som sa jej, či nepozná niekoho čo predáva dom v tejto lokalite.“ „Mladý pán, veruže poznám, ale nič bližšie vám k tomu nepoviem, len toľko, že toho, čo chce predať dom, ktorý je tu na blízku, určite najskôr nájdete v krčme o ulicu ďalej.“ „Bez váhania som tam vyrazil. Našiel som ho tam. Bol to chlapík vo veku okolo osemdesiatky, stály zákazník toho pohostinstva. Od domácich návštevníkov krčmy som sa predtým vyzvedel, že mu pred troma mesiacmi zomrela žena, a že odvtedy tam chodí dennodenne zapíjať žiaľ. Predtým tam chodil len sporadicky. Jedno, dve pivká a fajront. Prisadol som si k nemu a išiel priamo na vec. Povedal mi priamo, že uvedený dom chce predať. On tam vraj nechce bývať, je to veľké, deti nemá. Dohodli sme sa na cene, nuž poviem ti, super kšeft, ešte som zjednával, bagateľ. Bol som  ticho, len som počúval, čo sa z toho vykľuje, ani mi srdce nebilo a tŕpol som len aby sa tá moja transakcia vydarila.“ Jano pokračoval: „Mám známych notárov, tak som starkého odviezol priamo k jednému z nich. Všetko som za pomoci právnika vybavil, aj urýchlený vklad do katastra a teraz je tento dom so záhradou a všetkým čo tu vidíš moje, dokonca aj s týmto starým, sorry, starožitným a dobre speňažiteľným nábytkom a príslušenstvom. Aj v tom sú prachy a nie malé, chápeš ? Wow, bisťu !“  V tom som Jana prerušil s otázkou: „A čo je s tým pánom ?“ Hneď som videl, že sa trošku zarazil. „Ja som mu dal peniaze tak, ako sme sa dohodli, kešovku a všetko ostatné bolo na ňom, pre mňa to zhaslo, kaput, šlus“. „Jano, to nemyslíš vážne ! To si ho len tak, zo dňa na deň za pár korún vyduril z domu? Čo je teraz s ním, kde býva ?“ Spýtal som sa. „O to práve ide Rasťo, a to ma trošku štve. Toho chlapíka našli pred mesiacom, vieš, čo tak prituhlo a udreli tie mrazy, zamrznutého. Ja však za to nemôžem. Mal vraj vypité, spadol, či zaspal na lavičke“. Zastavil som ho: „Chápem to teda dobre ? On zomrel, je mŕtvy?“ „Áno“. „A to si ma sem, Jano, prečo volal ? Veď ja nie som kňaz ani prací prášok na čistenie svedomia, ak vôbec nejaké máš. Jano, nechcem moralizovať, každý robíme v živote nejaké chyby, možno sa pritrafí aj nejaká hlúposť. Nikto nie sme dokonalý, či svätí ako anjeli, ale toto je pre mňa naozaj sila. Ďakujem ti za kávu, ale akosi mi zhorkla a aj ma na ňu už úplne prešla chuť. Vieš čo ? Naštartuj auto a odvez ma domov“. Sadol som do auta a Jano ma odviezol domov. Už ani neviem, či sme sa pozdravili. Celú noc som o tom celom premýšľal, či lepšie povedané, aj bez zamýšľania sa to vo mne rezonovalo. Dni plynuli ako bystrá voda v potoku. O pár mesiacov potom som prechádzal v Starom meste v Bratislave cez pešiu zónu a v tom ma niekto chytí za plece. Bol to Jano, vyzeral dosť zanedbane. Nechcelo sa mi s ním rozprávať, nakoľko sa mi v pamäti vynorilo všetko to, čo mi pred časom vyrozprával. Začal na mňa hovoriť bez akýchkoľvek úvodných rečí. „Rasťo, môže to byť náhoda?“ Súvisle pokračoval. „Pred týždňom neďaleko domu, kde som niekedy býval s rodičmi, sa stala nehoda. Auto mi zrazilo otca. Išiel po chodníku a šofér vletel priamo do neho. Na mieste bol mŕtvy. Vraj to nebola vina vodiča, niečo sa mu stalo s predným kolesom, šlus defekt, alebo zlomená náprava, neviem presne, porúchala sa technika“. Jano ma stále silno držal za rameno. „Čo si o tom myslíš ty, Rasťo?“ Bol som chvíľku ticho, než som túto informáciu spracoval a hľadal nejakú ako-tak vhodnú odpoveď na položenú otázku. „Jano ja ti neodpoviem, to by som sa staval do božej pozície. Neviem, ale pri tom všetkom je to dosť zvláštne“. Pozdravili sme sa a každý sme išli svojou cestou. Zhruba o dva roky na to som stretol kamaráta Petra tiež z toho istého sídliska, kde sme ako chlapci spolu vyrastali. Dotyčný dobre poznal Jana. Poznal ho lepšie než ja, nakoľko boli spolužiaci z jednej triedy na gymnáziu a zároveň bývali v tom istom bloku a schodišti ako on. Dlhšie som sa s Petrom nevidel, tak sme si mali čo povedať, hoc aj na ulici. Jednak o rodine, tak o práci, ako to pri takýchto náhodných rozhovoroch s človekom, ktorého poznáte a dlhšie nevidíte býva. Zrazu Peter zmenil tému rozhovoru: „Jana si poznal ?“ „ Áno“, odpovedal som stroho. Peter pokračoval: „Rasťo, vieš čo, on sa ti dostal k dosť veľkým peniazom cez rôzne pokútne kšefty, machinácie. Hovorí sa o všetkom možnom v akých aktivitách lietal. Pre peniaze úplne strácal zábrany, úplne si vygumoval svedomie. Nuž, osvojil si bezohľadné, necitné, sociopatické, mafiánske praktiky. Ale čo, zobral si za ženu dobrú rafiku, ktorá bola spriahnutá s nejakou inou bandou ešte väčšieho rangu. Nuž dostal sa a zamotal do pavučiny a „vlastní“ ho zožrali, ako pavúky, vycucali, vycucali ako dobre vypasenú mäsiarsku muchu. O všetko ho pripravili, ostal s holým zadkom, totálne na mizine. Je to paradox akých slušných a poctivých serióznych mal rodičov a na gymply to bol ešte stále veľmi solídny a charakterný chalan. Stal sa jedným z mnohých obetí dnešnej doby, bezuzdne prepadol mamone, úplne ho to zaslepilo. Zabudol z akého hniezda vyletel a tak si dolámal krídla. Ale v konečnom dôsledku, vlastne poblúdený chudák, akoby toho nebolo dosť“ pokračoval Peter. „Jano dostal dosť závažnú, zhubnú formu rakoviny. Odkedy to lekári zistili, tak to už potom dlho nepotiahol“.

Prišiel november, dušičkové sviatky. Namiesto vyrezávanych tekvicových hláv s plápolajúcimi sviečkami v ich vnútri som radšej išiel na Ružinovsky cintorín, nakoľko tam sú pochovaní niektorí moji známi. Chcel som si v tento sviatok na nich v duchu hlbšie pomyslieť a pri centrálnom kríži cintorína zapáliť sviečky, tak ako to tomuto obdobiu a naším slovenským kresťanským tradíciám prislúcha už od nepamäti. Prechádzal som po cintoríne bočnou úzkou uličkou a zrak mi spočinul na hrobe, kde nesvietila žiadna sviečka. Hrob bol úplne pustý, nenachádzal sa tam žiaden kvietok, ani umelý. Bol dočista spustnutý, vlastne to bol hrob v takom stave ako ho hrobári hneď po pohrebe nechajú. Len navŕšená zem, nič viac. Nachádzal sa tam len nakrivo nastoknutý drevený kríž, na ktorom bolo napísané už ťažšie čitateľné meno. Aj keď len za relatívne krátky čas, ale predsa sa už na ňom podpísal povestný zub času. Aj napriek tomu sa dal nápis prečítať, nedalo sa ho pomýliť… Na rahne kríža bolo napísané Ján, priezvisko a dátum narodenia zodpovedal. Zapálil som pri Janovom hrobe sviečku, ktorá mi vo vrecku kabáta ešte ostala a na chvíľku som ostal pri hrobe bez pohybu, mĺkvo, v tichom rozjímaní. Môj zrak ešte raz spočinul na drevenom kríži, kde aj napriek jeho ošumelosti sa dal prečítať nápis Ján xxx, narodený xxx, zomrel xxx a pod ním každému dobre známa skratka RIP (Requiescat In Pacem), „Odpočívaj v pokoji“…

© R.K.