Epilóg: Aj keď príbeh nie je typický pre ozbrojené zložky, ale v reálnom živote sa udial, tak sa ho pokúsim prerozprávať…
Naopak, v „ bežnom“, civilnom živote, v rôznych oblastiach ľudskej činnosti, obzvlášť v dnešnej dobe, keď modus vivendi škrípe s oveľa väčšou intenzitou, ako sme toho boli svedkami pred niekoľkými rokmi, podobné príbehy sa vo forme podrazov, svárov, či intríg objavujú ešte vo väčšej bizarnosti a sofistikovanejším spôsobom. Akoby človek dnešnej doby niekedy viac a s väčšou chuťou inklinoval a koketoval aj s tým svojím horším ja.
Mladý nadporučík Peter, ktorý slúžil v jednom vojenskom útvare na Slovensku bol úspešný nezakomplexovaným a vnútorne vyrovnaný človek. Mal peknú usporiadanú rodinu. Ženu do koča i do voza a dve vydarené deti. Čoho sa dotkol, do čoho sa pustil, to sa mu podarilo urobiť, či dosiahnuť. Veliteľom bojového útvaru, v ktorom slúžil bol samoľúby, diktátorský a stále namrzený podplukovník. Na rozdiel od priamo podriadeného nadporučíka mu manželstvo nevyšlo, dvakrát sa rozviedol, a to tretie bolo na rozsypanie. Mladý nadporučík si už u armády pomaly odkrútil čas pätnástich rokov, teda dobu služby u ozbrojených síl, ktorá by mu zabezpečovala možnosť vyzliecť si vojenskú uniformu a odísť do civilného života s primeraným odstupným, sociálnym zabezpečením a pravidelným, doživotným mesačným výsluhovým dôchodkom, vrátane možnosti odkúpenia služobného trojizbového bytu za účtovnú, teda viac ako prijateľnú cenu oproti tej trhovej. Mladý dôstojník, nadporučík Peter sa týmto svojim zámerom vonkoncom netajil, veď po odslúžení spomínaných pätnástich rokov mal na to zákonom stanovený nárok, ktorý mu nemohol nikto odoprieť. Na dôvažok už mal aj dobre premyslené, čo bude ako materiálne zabezpečený výsluhový dôchodca ďalej porábať. Nechcel ostať hlivieť doma v sladkom ničnerobení, ale mal už pred sebou aj zmysluplné plány, chcel podnikať. Zároveň mal aj predstavu ako sa bude konečne viac venovať svojej rodine, ako žene, tak i svojím deťom, ktoré doposiaľ vzhľadom na svoju špecifickú profesiu a náročné pracovné povinnosti dosť zanedbával. Veď slúžiť pri útvare, kde niekedy človek nevedel, či je piatok a či sviatok a byť niekedy aj dvadsaťštyri hodín pod telefónom znamenalo aj to, že nemohol skĺbiť všetky povinnosti dohromady k všeobecnej spokojnosti, aj keby to akokoľvek chcel. Teda, aj keď bol profesionálnym vojakom, aj tak si obrazne povedané strihal meter do civilu, ako to robievali vojaci počas éry povinnej základnej vojenskej služby, ktorí chodievali na vojenčinu buď na dva roky a v prípade vysokoškolákov, ktorí si odkrútili jeden rok vojenčiny už počas štúdia na vysokej školy na vojenskej katedre, na jeden rok. Peter aj napriek tomu, že bol mierumilovnej, kamarátskej povahy sa so svojim veliteľom, podplukovníkom akosi neráčil. Kde bol kameň úrazu v ich nie najlepších vzťahoch a prečo ho jeho služobne nadriadený mal niekedy rád ako koza nôž, čo bolo v niektorých situáciách až do očí bijúce ? Odpoveď na túto otázku bola prostá, ale o to viac prízemná. Ľudská závisť. Čo mohol podplukovník, veliteľ vojenského práporu závidieť svojmu služobne podriadenému nadporučíkovi, veliteľovi roty ? Vlastne to, čo on sám nikdy nemohol dosiahnuť, za čo mohla hlavne jeho osobnostná podstata. To, že nadporučík bol všeobecne obľúbený a úspešný aj v osobnom živote, nebolo ničím iným, než reflexiou jeho žoviálnej, dobroprajnej ľudskej podstaty. To sa však podplukovník na politickej akadémii, ktorú absolvoval, žiadnom prípade nemohol naučiť, vlastne na to neexistuje žiadna škola, je to súčasť človeka, jeho osobnosti.
Podplukovník mal oslavovať svoje okrúhle narodeniny, životné jubileum, päťdesiat rokov. Samozrejme, že pozvanie na oslavu v kruhu vojenských dôstojníkov dostal aj jeho priamo podriadený dôstojník Peter. Nadporučíka Petra na oslavu vonkoncom nič neťahalo, nuž ale musel sa k tomu prinútiť. Účasť na nej bral vyslovene viac z povinnosti ako z úcty k oslávencovi. Oslavy boli veľkolepé, na úrovni. Podplukovník na nich veru svoju peňaženku nešetril. Jedla a pitia všetkého druhu bolo ako na nóbl svadbe. Peter sa chcel na akcii zdržať podľa možností čím najkratší čas. Veliteľ, oslávenec však Petra hneď na začiatku ako vstúpil do miestnosti, kde sa oslava odohrávala, zaskočil. Požiadal kolegu nadporučíka o to, aby mu bol vždy po ruke, nech mu pomôže pri oslave s jej organizáciou, a to až do jej konca. Vraj len na neho sa môže na sto percent spoľahnúť, aby bolo všetko tak ako si to oslávenec predstavuje, tip top a každý z jeho gratulantov odchádzal z oslavy tak spokojný, aby sa o tom hovorilo ešte veľmi, veľmi dlho a len v superlatívoch. Podplukovník nikdy predtým nebol na Petra taký vľúdny ako teraz. Pred svojimi kolegami a nadriadenými ho chválil do siedmeho neba. Aký je to dobrý a perspektívny dôstojník, ako mu bude vo vojenskom útvare chýbať, či si to ešte s tým odchodom od armády nerozmyslí a podobne. Keď odišli vyšší dôstojníci z iných vojenských útvarov, podplukovník sa venoval len Petrovi a nalieval mu jeden štamperlík za druhým a po každom, keď už Peter povedal, že už má dosť, nalial mu ďalší s tým, že keď ho nevypije, tak sa na neho nadosmrti urazí. Keď sa oslava skončila bolo už niečo pred štvrtou ráno. To už dal Petrovi podplukovník pokoj s tým, že nech sa aspoň trošku vyspí, veď zajtra ráno, vlastne už dnes má prísť suita z generálneho štábu ozbrojených síl, aby slávnostne odovzdala ich práporu čestné ocenenie za vzorné dlhoročné plnenie branných spôsobilostí. O deviatej hodine ráno už celý útvar stál nastúpený na cvičisku pripravený k slávnostnej ceremónii, na prevzatie vojenského ocenenie a putovnej štandardy. Peter velil svojej rote. Na tribúne stál veliteľ bojového útvaru, teraz už čerstvý päťdesiatnik. Pán podplukovník bol povedané slušne dosť zavalitý, nižšej postavy. Vedľa neho stál hlavný delegát suity, plukovník z generálneho štábu, ktorý mal za úlohu z poverenia svojich nadriadených odovzdať vojenskému útvaru putovnú čestnú štandardu a vyznamenanie. Oslávenec, pán podplukovník sa pri plukovníkovi trošku knísal, akoby nemohol ustáť silný vietor, aj keď bolo úplné bezvetrie. Podstatou jeho balansovania, mierneho pohybu dopredu a dozadu teda nebol vonkoncom silný vietor, ani to nemala na svedomí predošlá oslava, nakoľko každý vedel, že pán podplukovník bol v disciplíne otáčania pohárikov hore dnom dobre trénovaný, ale bol to už jeho zaužívaný spôsob akým na tribúne stál. Bol totižto oproti plukovníkovi zo štábu očividne nižší, a tak si svoj výškový hendikep kompenzoval tým, že sa vždy pri takýchto a podobných príležitostiach staval na špičky, čo na stabilite človeku veru určite nepridá, obzvlášť, keď je obutý vo vojenských kanadách, ktoré majú dosť tvrdú podrážku. Vojaci oceneného práporu si poctivo s patričnou eleganciou odpochodovali slávnostný pochod tak, ako to bolo zvykom a ako to vlastne aj dodnes funguje, v rytme vojenskej dychovej skladby, hranej playback. Následne prebehlo slávnostné odovzdanie čestného uznania z rúk plukovníka generálneho štábu do rúk podplukovníka, hlavného predstaviteľa bojového útvaru. Vyslaný predstaviteľ poverený štábom všetkým vojakom a hlavne veliteľovi, podplukovníkovi oceneného útvaru predniesol krátky, ale za to horlivý príhovorm. Veliteľ útvaru, pán podplukovník predniesol na oplátku tiež zanietenú, o nič menej sýtu a ohnivú reč, ako jeho predrečník. Na záver príhovoru však do svojho vystúpenia vsunul niečo, čo nikto z prítomných nepredpokladal: „Áno máme ešte rezervy, vždy sú nejaké rezervy a ja ako veliteľ som povinný ich odhaľovať a následne odstraňovať. Nemôžem sa však k takýmto záväzkom hlásiť, že ich aj spoločnými silami budeme splniť, pokiaľ tu budú vládnuť také neprístojnosti, akých som bol svedkom. Sľubujem vám, že pokiaľ tu budem veliteľom ja, veci, ktoré sú prinajmenšom nevhodné pre príslušníka armády Slovenskej republiky sa už v budúcnosti za žiadnych okolností nebudú vyskytovať. Vzhľadom na to, že vám vojaci, poddôstojníci a dôstojníci nechcem kaziť dnešný slávnostný deň, incident, ktorý sa odohral v našom útvare doriešim so všetkými dotknutými a kompetentnými stranami uvedeného bezprecedentného prípadu následne a vyvodím z toho patričné, exemplárne závery, čím celú chúlostivú vec definitívne ukončím.“
Každý stál ako obarený. Podplukovník v tom okamihu preťal hrobové ticho a zavelil: „Na môj povel, prápor: Pozor, pohov, voľno, rozchod ! „ Po krátkej chvíli od tejto udalosti bol nadporučík Peter zavolaný do kancelárie veliteľa útvaru. Keď vošiel do kancelárie, stáli tam vedno podplukovník spolu s dvoma dôstojníkom. „Pán poručík, vy nešťastník, čo ste to včera vystrájali, veď ste boli opitý ako, prepáčte za výraz, sviňa. Obyčajné prasa, a toto tu veru trpieť nebudem a ani nikto z nás. Pošpinili ste našu ťažko nadobudnutú viac ako dobrú reputáciu.“ Nadporučík Peter bol vyzvaný, aby podišiel k podplukovníkovi, ktorý mu ostentatívne podal balónik s detekčnou trubičkou na zisťovanie prítomnosti alkoholu v organizme. Veliteľ si bol totižto na sto percent istý, že po takom množstve požitého alkoholu a krátkej dobe od kedy vypil posledný štamperlík na jeho oslavách sa alkohol nemohol v jeho tele zmetabolizovať. Dopadlo to tak ako predpokladal. Kryštalická látka vo vnútri trubičky sa po nafúknutí balónika zafarbila do zelena, a to dosť výrazným, sýtym odtieňom tejto farby, ako aj dĺžkou zafarbeného diagnostického tubusu. Čo nasledovalo ? Obligátna vec. Za účasti prítomných dôstojníkov sa o tejto skutočnosti spísal protokol, ktorý bol postúpený na vyššie veliteľstvo na priame riešenie. Čo bolo výsledkom tohto celého humbuku ? Ocenenie, vojenská štandarda ostala na útvare, pán podplukovník bol o necelý polrok povýšený do hodnosti plukovníka. Nadporučík Peter na základe fiktívneho a veľmi krátko trvajúceho priateľstva, cez narafičenú pascu, ako satisfakciu závisti a zloby jeho nadriadeného prišiel o vojenskú uniformu a spolu s tým aj o nemalé odchodné, sociálne výhody, služobný byt a samozrejme výsluhový dôchodok, ktoré by mu patrili už o pár týždňov, nakoľko práve vtedy mal odslúžiť u armády požadovaných pätnásťročnú službu.
Peter, teraz už vlastne suspendovaný dôstojník, mohol byť vlastne ešte rád, že nedostal vojenského prokurátora a neprišili mu za tento husársky kúsok zo strany jeho nadriadeného a svoju naivitu príslušný paragraf. Peter sa z takto narafičeného podrazu potom ešte dosť dlho spamätával. V hlave mu ešte dodnes občas znie ten známy Cézarov výrok: „ Aj ty Brutus ?“. Bývalý nadporučík sa od tejto životnej skúsenosti dosť podstatne zmenil. Zo zhovorčivého, žoviálneho človek sa stal zamĺknutý, nedôverčivý človek, tak trošku samotár. Aj keď to bol človek nesmierne bystrý a zručný, vzhľadom na málo pracovných príležitostí a narastajúcu nezamestnanosť si nakoniec horko-ťažko našiel miesto v jednej zo slovenských sľubne sa rozvíjajúcich automobiliek, kde svoju niekdajšiu elegantnú uniformu zamenil za firemné monterky a svoju doterajšiu vojenskú odbornosť technického inžiniera za rutinnú prácu za pásom. Za bežiacim pásom, na ktorom monotónne skrutkuje tie isté diely s plným pracovným nasadením, nakoľko to vo fabrike tohto druhu, kde nad „ním stojí nekompromisný západný kapitál“ ani inak nejde.
© R.K.
Celá debata | RSS tejto debaty