Fragmenty zo života, príbehy:

Pán Novák sa narodil v malej dedinke v idylickej chalúpke ako posledné dieťa viacpočetnej rodiny poctivých a bohabojných rodičov. V takomto klasickom kresťanskom duchu bol aj so svojimi súrodencami vychovávaný . Ako jediný zo siedmych detí vyštudoval vysokú školu, medicínu. Doktor Novák nebol až taký bystrý a chýrny lekár, takpovediac šedý priemer. Aj napriek tomu, že okolo seba mal oveľa šikovnejších a schopnejších kolegov, sa len vďaka červenej straníckej knižke, ktorú „vlastnil“, stal primárom na chirurgickom oddelení v jednej okresnej nemocnici. Nuž vydupal si to cez vtedajšie stranícke štruktúry, okresný výbor strany. On však o sebe bezostyšne vyhlasoval, že je chirurgický mág a v nemocnici pracuje od skončenia štúdia medicíny. Bohužiaľ pravdou bolo len to druhé konštatovanie. Vlastne v tomto nemocničnom zariadení prežil celý svoj produktívny vek ešte za éry socializmu. K ostatným kolegom z lekárskej branže sa správal odmerane a rezervovane a pre stredný zdravotnícky personál, sestričky, sanitárky a sanitárov nemal vľúdneho slova. Nebolo to z jeho strany obyčajné povýšenectvo, ale hrubá arogancia. Doktor Novák odrážal svoj hodnotový svet a svoje postoje k ľuďom od ich spoločenského postavenia, zaujímal k ľuďom diferencovaný postoj podľa hierarchického princípu. Ak od niekoho závisel, alebo mal dotyčný človek vyššie spoločenské postavenie, či vplyvnejšiu pozíciu než on, tak pán doktor sklonil hlavu, stiahol ramená a blahosklonne zmenil rétoriku z vulgarizmov pre neho tak typických do vľúdneho spôsobu vyjadrovania sa. Bol to prototyp servilného a vypočítavého človeka, vlastne takou čiernou ovcou v kolektíve bielych plášťov. Jeho postoje boli však oveľa markantnejšie badateľné pri styku s jeho pacientami. Keď prijímal pacienta s predpokladom, že pri jeho diagnostikovaní bude potrebný operačný zákrok bol dosť priamočiari. Začal vždy však trošku zaobalene, tak aby zdôraznil vážnosť zdravotného stavu pacienta, svoju šikovnosť, nenahraditeľnosť a jedinečnosť v odbore, v ktorom pracoval. Vždy tiež zdôraznil, že všetko závisí od neho, veď šéfoval oddeleniu a až následne prešiel k meritu veci. Toto bol osvedčený spôsob ako pán doktor vedel valorizovať svoju osobu. Brilantne zo seba vyfabuloval famózneho operatéra a človeka, bez ktorého sa ani ten povestný lístok na strome nepohne. Keď pacienta takýmto spôsobom spracoval, lišiacky naznačil, že by bolo dobré, aby pacient alebo jeho príbuzní mu „niečo dali na lepšiu motiváciu“. Vecné, či iné plnenie za operáciu neprichádzalo do úvahy. Najlepšie mu polichotila obálka s peniazmi. Lekárom podané argumenty sa pre pacienta, či jeho rodinných príslušníkov nemohli javiť ináč, než ako výzva na „pomastenie“ hladkej liečby chorého. Veď čo by človek nedal za to, aby sa mu prinavrátilo stratené zdravie. Čím väčší obnos peniažkov obsahovala obálka, tým väčší úsmev vedel pán doktor vystrúhať. To by bolo pre doktora Nováka veľmi prozaické. Keď sa však „jeho“ pacient dostal na operačný stôl, jeho osud bol už však v úplne iných rukách, v rukách chirurga, ktorého operáciou poveril pán primár Novák, veď bol v pozícii šéfa. Jeho krédom bolo to povestné, no v tomto prípade zdeformované heslo Marka Aurélia: „Rozdeľuj a panuj.“ Predmetom rozdeľovania však bola výlučne práca a povinnosti. Ak sa operácia vydarila, motivačnú obálku považoval ako preddavok. Druhú obálku si zapýtal obdobným spôsobom: „Viete, ešte tu v nemocnici musíte ostať, bola to mimoriadne náročná operácia, nuž a pri takýchto zákrokoch nie je zriedkavosťou, že by ešte mohli nastať nie malé pooperačné komplikácie. Ja som vám vždy k dispozícii, veď predsa nemôžem zanedbať moju doterajšiu dobre vykonanú prácu.“ Následne do vrecka bieleho lekárskeho plášťa pána doktora putovala ďalšia obálka. Tieto praktiky sa pre pána doktora stali rutinnou samozrejmosťou. Na druhej strane však pán doktor vedel byť aj „solídnym, serióznym pánom“ v bielom plášti. Ak sa náhodou operačný zákrok akosi nevydaril, zinkasované peniažky poctivo vrátil tomu od koho ich prevzal. Tak plynul čas a aj rôčky doktorovi Novákovi a každému dňu zákonite nastane večer. Jedného dňa si pána kolegu, doktora Nováka zavolal pán riaditeľ okresnej nemocnice a oznámil mu, že nastal čas odchodu do starobného dôchodku. Vedenie nemocnice sa pánovi doktorovi poďakovalo za dobrú dlhoročnú prácu a udelili mu aj ďakovný list za roky, ktoré strávil v bielom plášti. Tak sa pán doktor ocitol na zaslúženom odpočinku, aby si užil penzijný vek. Prešlo zopár rôčkov a pánovi doktorovi vo výslužbe pomaly ťahalo na osemdesiatku. Pán Novák náhle vážne ochorel. Nemoc bola natoľko závažná, že potreboval osobitú starostlivosť. Jeho kolegovia z lekárskej obce už boli tiež na dôchodku, tak mu neostávalo nič iné, len navštevovať lekárov, ktorí keď on bol na vrchole svojich síl, ešte ťahali za sebou povestnú kačičku na kolieskach. Sám od seba vedel, čo sa patrí, obálka sem, obálka tam. Keď niekto obálku odmietol pripadalo mu to akési čudné, nezvyčajné. Jeho diagnóza však bola natoľko závažná, že ak sa pán Novák chcel z choroby dostať, či aspoň zvýšiť úspešnosť liečby musel si vymeniť slovenské koruny za západonemecké marky, a to za dosť nepriaznivý kurz, ktorý bol na čiernom trhu. Za socializmu sa legálne obchodovať, či kupovať konvertibilnú menu akou bola západonemecká marka, nebolo možné, vlastne to bolo považované za trestný čin. Liečba pána Nováka bola pri dosiahnutí akého – takého pozitívneho efektu nesmierne drahá. Tak peniaze, ktoré pán doktor Novák nadobudol od svojich pacientov, či ich príbuzných veľmi rýchlo menili svojho majiteľa. Aj napriek množstvu vynaložených finančných prostriedkov, ktoré pán Novák oferoval na svoju liečbu od diagnostikovania jeho vážnej choroby po jeho skon prebehli len necelé dva „drahé“ roky …

_____________________________

E p i l ó g:

Mnohí ľudia sa riadia a konajú výlučne len podľa jedného kritéria, a to či zamýšľané jednanie povedie alebo nepovedie k spríjemneniu ich života, k získaniu majetku, bohatstva a následne aj „moci“, aby takto mohli pozdvihnúť predovšetkým svoje EGO, ergo seba samých. Pri všetkom tomto uvažovaní a následných činoch ide vždy výlučne o ich osobný prospech aj na úkor iných. Mnohokrát nakoniec vznikajú pochybnosti, či zdanlivo nevinné konanie, nie je v rozpore s čestnosťou, morálkou a ľudskosťou samotnou. Určitou zákonitosťou života však je, že všetko to, čo nečestne nahonobili sa im s odstupom času stane obrovskou príťažou v rôznych podobách. Takto nakumulované „blaho“ začne gniaviť a bortiť ich dovtedy bezstarostné životy, až do tej miery, že sa im pred očami začnú strácať aj iné, a to skutočné životné hodnoty, rozsypú sa im pred očami ako povestný domček s kariet. 

V každej oblasti ľudského žitia, bez ohľadu na to čo človek robí, čím sa živí je veľkým nešťastím, keď peniaze a kariéra vytláčajú z jeho života ľudskosť, a to ako pre človečenstvo ako celok, tak i pre neho samotného.

© R.K.