Bolo to ešte pred nežnou revolúciou. Rodinná známa pracovala v oblasti zdravotníctva ako vedúca pracovníčka v rámci tohto rezortu. Okrem iného mala na starosti aj šetrenie sťažností a regresov, teda „ brala si na koberec “ lekárov, ktorí spôsobili pri vykonávaní svojho povolania hrubú chybu s vážnym dopadom na pacienta. V príbehu, ktorý mi vyrozprávala nešlo o riešenie regresu, no chcela aby sa niečomu podobnému zabránilo. Jednalo sa o staršieho pána doktora v oblasti stomatológie. Lekár bol verný svojmu povolaniu skoro päťdesiat rokov. Nuž ale vek je neúprosný činiteľ, aj keď dotyčný lekár svoju robotu robil s láskou, jeho ruka už nebola taká istá pri stomatologických výkonoch. Pani (vtedy súdružka) vedúca si zavolala tohto lekára na rozhovor, aby mu vysvetlila, že by bolo vhodné, aby už od zubárskeho kresla definitívne odišiel. V žiadnom prípade mu nechcela uškodiť, mala už vymyslenú alternatívu, kde by sa mohol starší zanietený lekár vo svojom odbore ešte realizovať. Chcela ho s jeho súhlasom pracovne preložiť na menej exponované pracovisko, nakoľko vedela, že ak by ho poslali na dôchodok, ktorý mu už niekoľko rokov prináležal, mohlo by to mať na neho zlý vplyv. Pri rozhovore mu pani, vtedy súdružka, vedúca poďakovala za jeho aktívnu a činorodú prácu a jeho prínos v oblasti stomatológie a zároveň mu navrhla miesto laboratórneho typu. Navrhovanie zubných protéz, prácu konzultanta pri navrhovaní postupov v oblasti zubnej korekcie a podobne. Pán doktor vedel, že je už vlastne dopredu rozhodnuté. „Viete pani vedúca, pre mňa práve zubárske kreslo a kontakt s pacientom má to čaro mojej profesie. To ma napĺňa spokojnosťou. Nuž, ale keď ináč nedáte zmením svoje pôsobisko, aj keď veľmi nerád.“ V tom sa nadsluhujúci pán doktor pozrel na pani vedúcu podľa jej vyjadrenia prenikavým, uhrančivým pohľadom jeho výrazných čiernych očí a dodal: „Veď vy ma ešte budete potrebovať a uvidíte, že si na mňa skoro spomeniete.“ Stalo sa to hneď nasledujúcu noc po spomínanom rozhovore. Pani vedúca, čo viedla rozhovor so zubárom o zmene jeho pôsobiska , sa uprostred noci zobudila na príšernú bolesť zuba. K zubárom dovtedy ani nechodila, nakoľko ich pomoc, či starostlivosť o svoj chrup nepotrebovala. Zuby mala zdravé a pekné ako perličky, no stolička vpravo dole dala o sebe vedieť. Bolesť nie a nie ustúpiť. Pani sa teda rozhodla navštíviť pohotovosť. Tam však skonštatovali, že zub sa javí byť v úplnom poriadku. Milá pani si teda pretrpela noc s intenzívnou bolesťou zuba aj napriek utišujúcim prostriedkom, ktoré nezaberali tak akoby mali. Nasledujúci deň navštívila kolegu zubára, ten ju poslal na röntgen. Verdikt znel: „Zub musí ísť každopádne von.“ Keď ho zubný chirurg vytiahol von, bol prekvapený, čo vytrhol. Zub bol totižto vo svojom koreni prederavený skrz – naskrz akoby hlbokými vpichmi ihly. Lekár si nevedel vysvetliť takéto zmeny v koreni vytrhnutého zuba. Niečo také nevšedné v štruktúre koreňa videl po prvýkrát. Pani vedúca si rozhovor, ktorý celej situácii predchádzal, radšej nechala sama pre seba, veď bola súdružka, aspoň na papieri, ale vysvetlenie na to mala, nie práve pokrokové obzvlášť na tú dobu … Všetko podľa nej totižto nasvedčovalo tomu, že : „Nadsluhujúci pán doktor skutočne „spravil“ svoje …“
© R.K.
Celá debata | RSS tejto debaty