Moja babka ako drvivá väčšina ľudí jej generácie žijúcich na Slovensku bola vychovávaná v tradičných klasických hodnotách v duchu kresťanskej religiozity. Odvtedy, čo pochovala svojho manžela uplynulo už plných päť rokov. Po dedovej smrti ostala bývať sama v byte, nakoľko si to takto želala. Dôvod neodsťahovania sa k môjmu otcovi, teda k našej rodine alebo rodine mojej tety bol prozaický, ako u väčšiny starších ľudí. Chcú mať svoje súkromie a komfort, na ktorý sú zvyknutí. Každodenne sme ju však chodievali navštevovať. Frekvencia našich návštev bola o to intenzívnejšia, že ten náš byt, kde som vtedy býval spolu s rodičmi, sa nachádzal neďaleko bytu starej mamy. Naša starostlivosť o babku nepozostávala „len“ z našich návštev, ale sme jej nosili aj stravu, či sme jej chodievali poupratovať. Všetky víkendy a samozrejme aj sviatky trávila babka na striedačku raz u nás, potom u tety.
Tak tomu bolo aj na Silvestra roku 1985, kedy babka bola u nás, u synovej rodiny. Po dobrom jedle, vzájomných rozhovoroch v kruhu rodiny a vzhliadnutí časti silvestrovského programu v televízii sa babka aj napriek nástojčivému presviedčaniu z našej strany nech ostane spať u nás sa len stoj čo stoj ťahala domov. Išli sme ju teda odprevadiť k nej domov. Do polnoci, prelomu nového roka chýbala ešte viac ako hodina. Na uliciach ešte nevypukol polnočný delobuchový harmatanec. Babka si išla ľahnúť a naša rodinka si spravila kratšiu prechádzku na vytrávenie našich plných žalúdkov.
Prišla polnoc, ako to tradične býva, otvorili sme si šampanské, popriali veľa zdravia, pokoja a šťastia v novom roku 1986. Pri blahoprianiach nám ako každoročne asistovali silné výbuchy petárd, rachetlí, svetelno-ohňostrojových efektov a inej „zábavnej“ pyrotechniky ako to býva v okamihu, keď sa strieda rok s rokom mladším o 365 dní. Boli sme z celého dňa a predošlých pracovných dní všetci dosť unavení, a tak sme si išli okolo pol jednej „kolektívne“ zaľahnúť. Veľa sme však toho nenaspali. Zobudili sme sa však na intenzívne, neprestávajúce zvonenie na vchodovom zvončeku nášho bytu. Otec vyskočil z postele, nakoľko takéto cenganie a ešte k tomu niečo po jednej hodine po polnoci nie je obvyklým javom. Keď otvoril bytové dvere myslel si, že sa mu sníva. Na chodbe stála jeho mama s veľkým strachom v očiach, uplakaná, odetá v nočnej košeli, na sebe mala prehodený iba zimný kabát a na nohách teplé papuče. Oco ju okamžite zobral do kuchyne, uvaril teplý čaj a nástojčivo sa pýtal, čo sa stalo. Babka sa nejakú tu chvíľu nevedela zhostiť slova, len lapala po dychu a plakala. Až neskôr, keď sa trošku upokojila, začala rozprávať, čo sa udialo. „Ako ste odišli hneď som si išla ľahnúť. Spala som tvrdo, no prebudila som sa na veľký ohlušujúci výbuch. Otvorila som oči a celá izba bola ožiarená oslepujúcim svetlom. V tom okamihu ma napadlo, že asi začala tá vojna, čo stále spomínajú v televízii a rádiu medzi Rusmi a Američanmi.“ Znelo to síce komicky, ale nikomu z nás v tom okamihu nebolo do smiechu. „Až keď tá žiara začala slabnúť, všimla som si, že okolo mňa je samý oheň. Najväčšie plamene boli na perinách, na posteli, v ktorej som spala. Po pamäti som išla do kuchyne, zobrala hrniec, napustila som doň vodu a liala som ju na oheň pokiaľ nevyhasol. Keď som videla, že požiar je už zažehnaný, ani neviem ako som sa dostala z bytu von, tobôž nie došla k Vám.“ Už sme mali vo veci trošku jasnejšie, ale ani tak sme nevedeli prečo v byte začalo horieť. Ja som bol veľmi prekvapený, nakoľko babka z toho, čo sa odohralo musela byť dezorientovaná a pritom všetkom zachovala duchaprítomnosť. Zároveň som si uvedomil aj ten fakt, že ak by nebola v tom momente doma, ale spala by u nás, byt by bol zhorel asi do tla.
Okolo tretej ráno sme sa spoločne vybrali do babkinho bytu. Spálňa bola zo strany babkinej postele úplne obhorená, na zemi ležal veľký hrniec, s ktorým hasila požiar a obďaleč sme našli nábojnicu, či tubus projektilu veľkej ráže. Bolo evidentné, že sa jednalo o „projektil“, svetlicu vystrelenú zo signalizačnej pištole, ktorú používajú ozbrojené zložky. Zavolali sme na políciu, vtedajšiu verejnú bezpečnosť (VB), aby prišli celú vec zdokumentovať a vyšetriť. Prišiel mladý práporčík, spísal zápisnicu, babkinu výpoveď a popísal skutkový stav. Bol to bystrý chlapík, hneď zistil vonkajšiu balistiku strely a na základe toho vyhodnotil situáciu odkiaľ sa strieľalo pomocou trajektórie (dráhy strely), po ktorej svetlica letela. Dupľované sklo na vonkajšom okne bolo nárazom streli prerazené (bola v ňom asi 10 až 15 centimetrová diera). Na stene oproti spomínanému oknu nad posteľou, v ktorej v inkriminovanú dobu babka spala, visel obraz Božieho milosrdenstva, na ktorom bolo vplyvom silného nárazu strely na jeho ráme vyštiepené kusisko drevenej obruby. Mladý poddôstojník VB si priložil líce na stenu, na miesto, kde bol obraz poškodený a voľným okom sa pozrel na spomínanú dieru v okne. Opticky spojil tieto dva body a ako výslednicu videl miesto odkiaľ sa strieľalo. Bol to balkón jedného z bytov protistojaceho obytného domu. Mladý policajt sa teda vybral do uvedeného bytu, aby celú vec objasnil. Behom relatívne krátkej doby sa vrátil a skonštatoval: „Tak vážení, táto vec je nad moje kompetencie, presahuje rámec mojej pôsobnosti.“ Nechápali sme. Chvíľku sa zamyslel a následne nás požiadal o diskrétnosť a pokračoval: „V uvedenom byte, odkiaľ bola svetlica na sto percent vystrelená, býva vysokopostavený dôstojník štátnej bezpečnosti (ŠtB), z čoho plynie, že nemôžem v predmetnej veci ďalej nič konať.“ Mama ako ostrieľaná právnička a agilná osoba sa vybrala do uvedeného bytu, aby si vo vlastnej réžii objasnila celý incident. Bola dosť prekvapená, že sa stretla s pánom, ktorý aj napriek dosť delikátnej veci, ktorá sa odohrala, vystupoval vyrovnane a napodiv priamočiaro a ústretovo. Z rozhovoru vyšlo najavo, že k signalizačnej pištoli a k „nábojom“ sa dostal bez jeho vedomia jeho 14 ročný syn a stalo sa to, čo sa stať nemalo. Zlou manipuláciou so zbraňou (pištoľou) chalanovi svetlica vystrelila tam, kde nemala. Keď sa mama vrátila do bytu uniformovaný policajt bol zvedavý na výsledok. Po oboznámení sa s poznaním z maminej „misie“ konštatoval: „Viete pani, keď ste tu neboli spravil som si také „provizórne“, ale dosť presné merania.“ Záver o celej delikátnej veci znel: „Pani, viete úprimne Vám poviem, že nebyť toho obrazu umiestneného práve na mieste, odkiaľ sa strela odrazila, malo by to fatálne následky, nakoľko by jej spätný odraz od steny smeroval priamo na miesto, kde spala Vaša babka a k tomu už nie je ďalej čo dodať“. Na dôvažok s plnou vážnosťou sa obrátil na moju dnes už nebohú babku a dodal: „Vidím, že aj napriek tomu čo sa stalo, pri Vás fakt v ten okamih museli stáť všetci svätí“ , pokrútil hlavou a na okamih sa mu uprene zastavil pohľad na obraze s výrazom hlbokého zamyslenia sa nad celou udalosťou.
Aj napriek obhorenému bytu a značne poškodenému dreveného rámu obrazu sa v miestnosti naďalej vynímal obraz, obraz Božieho milosrdenstva …
© R.K.
Celá debata | RSS tejto debaty