Príbeh sa odohral už skoro pred päťdesiatimi rokmi. Moja teta Eva pracovala vtedy v okresnej nemocnici na anesteziologicko – resusitačnom oddelení ako zdravotná sestra. V tú noc mala nočnú službu. Vonku bolo sychravé, nevľúdne jesenné počasie.
Maják sanitky svojím modrým prenikavým blikajúcim svetlom prerušovane rušil túto pochmúrnu tmavú noc, ktorá panovala vonku. Rýchla zdravotná pomoc priviezla mladého muža, ktorý prežil vážnu dopravnú nehodu. Nachádzal sa vo veľmi zlom zdravotnom stave. Vybral sa s priateľom na motorke proti noci za tejto nepriazne počasia do susednej obce. Motorku riadil kamarát. V ľavotočivej zákrute dostali na mokrej vozovke v pomerne veľkej rýchlosti šmyk. Narazili priamo do topoľa, jedného z mnohých, ktoré lemovali okresnú cestu. Kamarát, ktorého prudký náraz z motocykla katapultoval priamo na pevný predmet, bol po tomto strete s ním mŕtvy na mieste, on s ťažkými viacpočetnými zraneniami ostal nehybne ležať v priekope. Po prevezení do nemocnice podstúpil ťažkú, komplikovanú operáciu. Následne potom sa ocitol na jednotke intenzívnej starostlivosti. Tu sa teta s mladým mužom, podľa jej vyjadrenia veľmi pekným, stretla prvýkrát. Sledovala jeho vitálne funkcie, nuž udržiavala ho za pomoci prístrojov pri živote. Zhruba po týždni sa prebral z kómy a odpojili ho od prístrojov. Tete bolo mladého muža ľúto. Aj po prevezení na iné oddelenie chodila tohto mladíka navštevovať. Mladý muž veľmi dobre evidoval jej prítomnosť. Aj keď nevedel hovoriť, vždy keď prišla za ním, hladil ju po ruke a na jej otázky odpovedal žmurknutím viečkami. To bola ich komunikácia. Teta ako veriaca osoba sa za mladíka každý večer modlila, za jeho uzdravenie alebo aspoň za to, aby tak netrpel, nakoľko aj napriek podávaniu analgetík mal dosť veľké bolesti a jeho ďalší osud bol stále neistý. Nakoľko sa dozvedela, že muž je veriaci, postarala sa pre každý prípad aj o jeho duchovné zaopatrenie kňazom. Zdravotný stav sa mladíkovi pomaly relatívne zlepšoval, no lekári hovorili, že ešte ani z ďaleka nie je vyhrané, nakoľko zopárkrát upadol do krátkeho bezvedomia.
Od nehody uplynulo niečo viac ako mesiac. Teta vtedy bývala ešte ako slobodná u svojich rodičov. Bola tmavá noc. Všetci už spali. Rodičia v spálni a teta na svojej pohovke v obývačke rodinného domu. Okno bolo zatvorené. Teta sa aj napriek tomu zobudila na silný prievan, ktorý sa preháňal po izbe, v ktorej spala. Vstala z postele aby sa ešte uistila, či je všetko v poriadku. Dvere do izby a aj okná boli pevne zatvorené. Tak si išla opäť ľahnúť. Keď si však ľahla na váľandu v tom okamihu zacítila opäť, že vzduch v obývačke prudko cirkuluje. Prievan však rýchlo ustal. Vzápätí zacítila hladkanie po ruke. Presne to hladkanie ako to robil mladý muž, keď za ním zašla na nemocničnú izbu. Jozef ! Vykríkla. Tak sa volal mladý muž, o ktorého sa v nemocnici starala. Prudko vstala a išla do izby rodičov, aby im vyrozprávala čo sa jej stalo, nakoľko bola dosť rozrušená z toho, čo sa odohralo. Pozrela sa na hodiny. Bolo presne pol druhej po polnoci. Na druhý deň mala v nemocnici službu. Keď prišla na oddelenie kolegyňa jej oznámila: „Eva, Jozef dnes v noci zomrel.“ V tom si dala všetky veci do súvislosti. Jozef podľa výpovede kolegov a lekárskych záznamov zomrel o päť minút pol druhej po polnoci.
„Nuž predsa sa, prišiel so mnou rozlúčiť“, donedávna pri rozprávaní tohto nezvyčajného príbehu konštatovala teta Eva. Prečo v minulom čase ? Pred rokom ako tento príbeh píšem nás teta Eva opustila, po krátkej, ale o to zákernejšej chorobe. Pred tým ako zomrela bolo o ňu postarané s podobnou starostlivosťou ako ona pred časom v nemocnici opatrovala Jozefa. Nuž „C´ est la vie (taký je život)“, povedal aj ten klaun, keď sa mu od žiaľu z očú po líci kotúľala slza, a tak si radšej namaľoval na ústa úsmev …
© R.K.