Konečne tu boli prázdniny, dva mesiace ničnerobenia, či lepšie povedané čas na iné aktivity ako tomu bolo počas školského roka siedmeho ročníka základnej školy. Na prázdniny som sa tešil o to viac, že sme cestovali do Poľska, nakoľko v tej dobe sa do zahraničia, hoc aj do krajín východného bloku nejazdilo tak často. Otec dostal pozvanie od kolegyne z Krakova, s ktorou spolupracoval v oblasti onkologického výskumu. Pani Žofka bola docentkou medicíny na Jagelonskej univerzite v Krakove, jej muž bol egyptológom. Mali jednu dcéru, ktorá študovala na strednej škole vo Francúzsku, čo bolo pre občanov Česko – Slovenska viac- menej na tú dobu nemysliteľné. Nie však pre Poliakov, ktorí si vedeli vydobyť viac voľnosti ako tomu bolo u nás v Česko -Slovensku. Po jednom týždni pohostinného pobytu u poľských priateľov, keď sme už starobylý Krakov pochodili krížom – krážom, otec naplánoval poznávaciu cestu do Osvienčimu. Rodičia mne a mojej staršej sestre chceli ukázať, čo bola vojna, vojna, ktorá sa neodohrávala priamo na bojisku, ale možno bola o to horšia, nepochopiteľnejšia, či zvrátenejšia. Vtedy som už vedel, že v meste Osvienčim bol počas II. svetovej vojny zriadený nacistický koncentračný tábor, kde boli väznení pre vtedajšie hitlerovské Nemecko nepohodlní ľudia. Moje dojmy z múzea, ktoré je zriadené v areáli bývalého koncentračného tábora, boli oveľa silnejšie ako som očakával. Hoc len ako trinásťročný chalan som bol cez expozíciu a autentické priestory lágra oboznámení a emočne konfrontovaný s realitou, šialenstvom, ktoré tam panovalo od roku 1940 do oslobodenia v 1945. Zverstvá aké sa za ostnatým drôtom nabitým elektrinou diali aspoň pri štipke ľudskosti sa asi len veľmi ťažko dali spracovať a pochopiť rozumom. Studené štatistické čísla, ktoré odhalil Medzinárodný vojenský tribunál v Norimbergu ukázali, že v Osvienčime zahynulo počas tohto obdobia viac než štyri milióny osôb. Prechádzali sme obrovský areál a jednotlivé expozície, ktoré dokumentovali beštialitu väzenských dozorcov a celej nacistickej mašinérie a systému vyhladzovacieho kombinátu, ktorý svojím poslaním pripomínal skôr bitúnok a kafilériu zároveň, s tým rozdielom, že tu neboli porážané zvieratá postihnuté hovädzou slintačkou, ale hromadne lynčovaní skutoční ľudia, takí istí ľudia ako hociktorí z nás. Tento obraz koncentrovanej hrôzy bol umocnený tým, že pred zabitím boli obete týrané, tak po stránke fyzickej, ako aj psychicky a po ich umučení, či zabití väčšina ich zúbožených tiel putovala buď do hromadných hrobov alebo spaľovní, ktoré boli nazývané dosť humánne krematóriá. Moji rodičia pravdepodobne tiež neočakávali až tak reálne zdokumentovanú krutosť, ktorá musela vládnuť v koncentračnom tábore a nad vecami, ktoré videli, či čítali len mĺkvo krútili hlavou. Keď sme boli nazrieť do cely sv. Maximiliána Kolbeho, kresťanského kňaza, ktorý sa dobrovoľne rozhodol vymeniť svoj život za život židovského väzňa, ktorý na rozdiel od neho mal za ostnatým drôteným plotom svoju viacpočetnú rodinu, prihovoril sa k nám jeden postarší návštevník expozície koncentračného tábora. Dotyčný pán začal spontánne rozprávať: „ Ja viem čo to, ja som týmto peklom prešiel.“ To sme už všetci naše mlčanie a pohrúženie sa samých do seba, do vlastných myšlienok preorientovali na počúvanie životnej anabázy tohto človeka.
„Mal som devätnásť rokov, keď v noci do nášho mestečka v západnom Poľsku vtrhlo na nákladných autách komando príslušníkov SS. V mestečku žila komunita občanov židovského pôvodu, ku ktorej sa svojím pôvodom hlásili aj moji obidvaja rodičia. Bolo to na jeseň v polovici októbra 1943. Všetci sme spali, len kopanie vojenských bagandží a búchanie pažieb automatických zbraní do vchodových dverí nášho domu nás náhle všetkých prebudilo. Dvere pod náporom zúrivých úderov esesákov vyleteli z pántov. Rozkázali nám vziať si len tie najnutnejšie potreby a oblečenie. Preľaknutí narýchlo odetí a s malými batôžkami a ešte menšími ustráchanými dušičkami sa naša rodina, teda otec, mama, moja šesť a pol ročná sestra a ja ocitli na námestíčku nášho mestečka. Takto násilne vyvliekli na rínok všetkých židovských obyvateľov. Niektorí muži, ktorí kládli hoci len nepatrní odpor voči takémuto zaobchádzaniu, mali skrvavené tváre, buď od úderov pästí, alebo pažieb zbraní. Bolo počuť len plač detí a štekot psov, výdatných a dobre cvičených krvilačných beštií, avšak o nič menej, ako boli ich majitelia zaodetý v maskáčoch s odznakmi lebiek na ich čiapkach. Opodiaľ sa ozvala streľba, zopár relatívne krátkych, ale plynulých dávok zo samopalov. Na chvíľu akoby všetko stíchlo, nakoľko štekot automatických zbraní bol silnejší ako hluk, ktorý bol vytvorený kulisou a udalosťou, ktorá sa odohrávala na námestí. O chvíľu na vozíku doviezli tri skrvavené, skrz naskrz rozstrieľané telá. Boli to telá našich susedov.
„Takto dopadne každý, kto sa z Vás pokúsi o útek“, nahlas zreval veliaci dôstojník SS komanda. Pod hlavňami nabitých zbraní nás všetkých donútili nastúpiť na korby celtou zakrytých nákladných áut. Ja a moja rodina sme sa držali pohromade a v strachu sme sa túlili jeden k druhému. Malá sestrička ktorá na mne, v jej očiach veľkom bratovi, veľmi lipla, sa v nákladiaku túlila ku mne. Aspoň takto hľadala v tom zmätku akú -takú útechu. Počul som ako rýchlo jej bije jej ustráchané srdiečko. Kolóna áut smerovala na nákladnú rampu železničnej stanice okresného mesta. Tu nás za rovnakých agresívnych podmienok donútili nastúpiť do pripravených dobytčích vagónov. Niektoré z nich už boli plné. Uvedomil som si, že Nemci v tú noc robili väčší zásah, hon na Židov, a že niektoré obce, či mestečká sú už od nás, pre nacistov tej najpodradnejšej rasy povedané ich žargónom, vyčistené. V prepchatom vagóne sme cestovali jeden a pol dňa, takže aj keď sme necestovali v transporte až tak dlho a všetci z nášho vagónu túto cestu prežili, u starších ľudí a detí sa cesta bez jedla a pitia aj tak podpísala na ich fyzickej vitalite. Vlak zastal, vráta vagónu sa s rachotom otvorili a my sme boli opäť pod hlavňami nabitých samopalov a v sprievode psovodov a ich štekajúcich beštií nahnaní na otvorené priestranstvo. Vlak bol vyprázdnený. Pripravení esesáci nás všetkých z transportu hnali pred sebou medzi koridor lemovaný ostnatým drôtom, ktorý sa postupne lievikovito zbiehal a ústil do asi štyri metre širokej medzery. Dovtedy sme sa všetci štyria, teda celá naša rodina držali pohromade. Tu však bol nastal ten okamih, kedy som videl svojich najbližších naposledy. Nestačili sme sa objať, ako to bývalo u nás častým zvykom, hoc by niekto z nás odišiel z domu len na pár hodín. Vonkoncom sme nemali žiadnu možnosť na rozlúčku, ani sme si nepovedali to posledné zbohom. Dostali sme sa totižto do rúk jednotke SS, ktorá robila selekciu. Tu totižto ako na rýchlom a zbesilom páse oddeľovali mužov od žien a deti od rodičov. Len matka sa na mňa ešte stačila s nechápavosťou a hrôzou v tvári otočiť a pozrieť s výrazom zúfalstva v očiach. Sestrička mi zmizla hneď z dohľadu v dave väčších detí a jej tenký hlások pri tom kriku a plači aj keby som chcel, tak som nemohol začuť. Otec išiel v šíku spolu s ostatnými chlapmi asi desať radov predo mnou. V tú dobu bol silne nachladený a transport v dobytčom vagóne v sychravom počasí mu na zdraví nepridal. Dosť silno kašľal. Každý jeden muž, ktorý evidentne javil známky akejkoľvek choroby, či hendikepu, či už kríval, alebo bol očividne fyzicky neduživý, bol vytiahnutý z pochodujúcej rady nabok. Neskôr, už v lágri som sa dozvedel, že môj otec bol po lekárskej prehliadke zastrelený a pochovaný v hromadnom hrobe, nakoľko lekár, ktorý rozhodoval o ďalšom osude jeho skupiny bez rozmyslu vyriekol ortieľ, tubera. Moja sestrička zaradená do detského šíku mala smolu bola malá nielen svojím vekom, mala sedem rokov, ale aj tým, že bola drobnejšieho vzrastu. SS komando tábora v prípade selekcie detí malo na zreteli dve hľadiska. Zdravotný stav a výšku. Medzi dvomi stĺpmi bol natiahnutý napnutý špagát, ktorý siahal do výšky 120 centimetrov. Kto hlavou narazil, alebo sa aspoň tohto motúza dotkol mohol pokračovať ďalej. Podľa výpovedí očitých svedkov, už aj malé deti cítili nebezpečenstvo, ak nezdolajú toto výberové kritérium, a tak sa snažili silou mocou v okamihu prechodu zavadiť o povrázok, čo i len sa vláskami oň ošuchnúť, a tak sa vzpriamovali zo všetkých síl a stavali sa na špičky. Moja sestrička nemala šancu. Vlastne ešte nezačala ani žiť a už musela zomrieť, zomrieť násilnou smrťou, rukou esesáckej beštie, šialenca. Mama prežila v lágri skoro celý jeden rok. Dostala dyzentériu, a tak sa jeden deň, keď mala ísť do práce už neprebudila. Jej telo bolo spolu s tými, ktorí boli otrávení v plynových komorách spálené v krematóriu a ich popol vysypaný do neďalekého jazera.
Ja som sa po vstupe cez bránu lágra, na ktorom bol a aj dodnes je cynický nápis ARBEIT MACHT FREI (Práca oslobodzuje), akosi prežíval.
Pri vstupe do lágru som všetko, čo som mal so sebou, musel odovzdať. Batoh, v ktorom som mal narýchlo zabalené nejaké jedlo, oblečenie, topánky, mydlo a iné osobné veci boli hodené na hromadu batožín, ktorá sa tam kopila od všetkých, ktorí touto sekciou tábora prechádzali. Vzápätí boli poverenými väzňami lágra všetky kufre a batohy otvárané a ich obsah triedený na ďalšie využitie. To isté bolo s odevom, ktoré som mal na sebe. Predtým nás však všetkých ostrihali a následne vohnali do miestnosti, kde na nás striekali prúd ľadovej vody, tak robili našu vstupnú hygienickú očistu. Úplne nahých nás vyhnali na nádvorie, kde sme museli čakať asi dve hodiny. Ešte šťastie, že bola jar a nemrzlo, v zime si takúto situáciu neviem predstaviť. Určite by som dopadol ako môj otec už pri vstupe do tábora. Následne som namiesto šiat, v ktorých som prišiel vyfasoval väzenskú pásikavú uniformu a miesto poriadnych topánok som dostal tvrdé dreváky. Následne esesáci spravili našu registráciu, spísali o každom z nás základné údaje a vytetovali nám na kožu na predlaktí ľavej ruky číslo. Teda týmto stigmatizovaním sme stratili svoju osobnú identitu, boli sme už len číslom. Každý z nás sa týmto momentom vlastne ocitol v úlohe inventarizovaného majetku lágra, ktorý mohol byť hocikedy odpísaný a určený na likvidáciu. Bol som určený do jedného z mnohých barakov, kde bolo moje ubytovanie. Na zemi sa v noci rozprestreli slamníky, ktoré sa cez deň ukladali na jednu kopu, iní väzni spali na drevených pričniach, všetci vedľa seba natlačení jeden vedľa druhého ako sardinky. O strave, podľa toho v akom množstve a kvalite sme ju dostávali, sa ani nedalo hovoriť ako o strave. Ráno cigóriová čierna káva alebo čaj a päť gramov cukru, na obed polievka, do ktorej dali to, čo mali po ruke. Na vylepšenie energetickej zložky, aby sme ako tak vládali robiť pridávali do jedla mastný loj. Často sa však polievka uvarila z toho, čo sa našlo v batožine pri selekcii väzňov. Večer sa dával kus chleba s marmeládou, alebo margarínom, či plátok suchej salámy. Takáto strava zákonite viedla k postupnej podvýžive väzňov. Bol som pridelený do pracovnej skupiny, ktorá mala v tábore za úlohu udržiavať vnútorné komunikácie vrátane apelplacu, t.j. miesto na nástup väzňov na rozkaz. Bol som si vedomý, že v takýchto krutých podmienkach dlho nevydržím. Každú noc som rozmýšľal o úteku, veď som nemal čo stratiť. Ak tu ostanem umriem od hladu, alebo ma zastrelia, či pošlú do plynovej komory. Ak sa pokúsim o útek buď skončím priškvarený na drôtoch vysokého napätia, ktorými bol a obohnaný celý plot lágra, alebo mi pri úteku niektorý s esesmanov uštedrí do chrbta zopár guliek zo samopalu. Ale predsa sa tu rysuje iskrička nádeje, ak sa mi to náhodou podarí. Neprestajne som o tom hútal, nepoddával som sa.
Raz, keď sme so spoluväzňami zametali apelplac, zašli sme piati väzni mimo zorného uhlu dozorcov, ktorí jastrabími očami sliedili zo svojich strážnych vežičiek na celý areál tábora. Boli sme na smrť vyčerpaní, tak sme sa otočili všetci k sebe chrbtom, a takto opretí o svoje chrbty navzájom sklonili hlavy a oddychovali. Netrvalo to dlho. Behom zhruba piatich minút nás z driemania prebudil rev: „Vstávajte vy židobolševické lenivé svine !“
Nie my, ale ten chlap bol sviňa – veľká a nebezpečná. Bol to jeden z najobávanejších strážcov tábora. Bezcitný zvrátený psychopat sadistického formátu. Pre tohto chlapa v esesáckej uniforme bola jeho služba v tábore smrti relaxom pre jeho diablom posadnutú dušu, nakoľko tu sa mohol vo svojich beštiálnych chúťkach a predstavách na väzňoch odreagovať sa do sýtosti. Sňal z pleca samopal a natiahol ho tak, že už len stačilo stlačiť spúšť a jednou dávkou z hlavne tejto účinnej zbrane by bolo po nás. Všetci sme v tú chvíľu od strachu zmeraveli. Aj keď je človek v priestore, kde na neho v každom okamihu číha smrť, aj tak sa to nedá porovnať s pocitom, keď mu život visí bezprostredne na vlásku. On nám však kázal vstať a pod hlavňou nabitej zbrane a plného zásobníka sme kráčali cez úzku uličku tvorenú múrmi dvoch oproti sebe postavených barakov na menší dvorec, ktorý bol vklinený medzi ich ustupujúce múry. Dovtedy som nevedel, že sa tam takýto pomerne malý obmurovaný dvor vôbec nachádza aj napriek tomu, že som okolo týchto dvoch barakov prechádzal mnohokrát, keď som zametal chodník okolo nich. Bolo to aj tým, že medzera medzi barakmi bola zabezpečená reťazou, na ktorej bola zavesená ceduľa HALT! (stáť !). Až keď sme zdvihli svoje dovtedy zvesené hlavy, videli sme, že na malom dvore je namontovaná šibenica. Vyzerala ako široká hrazda, zakotvená do zeme. Na vodorovnej žrdi boli upevnené tri háky, na strednom z nich bolo prichytené lano ukončené slučkou. Vybral si jedného z nás a druhému prikázal, aby mu slučku pretiahol cez hlavu a zatiahol pri krku. Väzeň tam stál ako sviečka, nakoľko lano bolo napnuté akurát tak, že mal nohy postavené pevne na zemi, ale telo musel mať vystreté. Esesák s tupím výzorom v tvári bez akejkoľvek mimiky vzal metlu, ktorú sme niesli so sebou. Čižmou ju pristúpil a cirokovú časť, ktorou sa zametá ulomil, takže mu v rukách ostala len jej dlhá rukoväť, teraz už palica. Nemilosrdne sa s ňou rozohnal a začal neboráka mlátiť po nohách v mieste holenných kostí. Tri, štyri, päť úderov a väzeň išiel do kolien. Od bolestných úderov sa mu nohy začali podlamovať. Ako však na okamih klesol, musel sa vzápätí vzpriamiť, nakoľko slučka okolo krku sa pod tiažou jeho padajúceho tela stále tesnejšie zaťahovala a začala ho škrtiť a dusiť. Samozrejme, že takéto mučenie by skolilo aj toho najsilnejšieho chlapa. Po dvore sa rozoznievali pri každom následnom údere jeho výkriky. Teraz prišiel náš definitívny koniec mysleli sme si. Už keď bol väzeň, obeť psychopatického esesáka na pokraji fyzického zrútenia, a teda pred smrťou, spoza našich chrbtov sa ozval rázny hlas: „To stačí !“ Na dvor prišiel vyšší oficier SS, ktorý zabrzdil svojím povelom tohto katana. Nám dôstojník prikázal, aby sme spoluväzňa odviazali a odniesli do jeho baraku. Beštiálnemu dozorcovi povedal len toľko: „Ty hlupák, ja potrebujem ľudí, čo tu budú robiť a nie mŕtvoly, tých je tu až až.“ Tento osobný zážitok bol tou povestnou poslednou kvapkou, ktorá ma priviedla k definitívnemu rozhodnutiu: „Ujdem !“ O týždeň sme ako malá skupinka väzňov boli vybratí na rekonštrukciu osadenia betónových stĺpov, na ktorých bol nainštalovaný pletený drôt zakončený ostnatým drôtom, teda ochranná konštrukcia nabitá vysokým napätím, ktorá mala zamedziť úteku väzňov. Aby sme minimalizovali možnosť prezradenia nášho plánu na útek, boli sme do toho zasvätení len traja. Tak ako sme spevňovali oplotenie a osadenie betónových stĺpov, tak sme jeden z nich systematicky deň po dni podkopávali. Aby náš úmysel nebolo vidno, dieru, ktorú sme popod plot behom týždňa prekopali, sme vždy zakryli doskami a prikryli trávovými drnami, takže navonok nebolo nič poznať. Prišiel deň nášho úteku. Jeden po druhom sme sa vytratili z baraku, so snahou vyvolať dojem, že ideme na potrebu. Náš krtinec, cez ktorý sme sa mali všetci traja jeden za druhým prepchať a podliezť, sme vybrali tak, aby bol čo najmenej viditeľný, ako zo strážnych veží, tak z vnútorného osvetlenia osadených lámp. Tento nevídaný husársky kúsok sa nám podaril. Každý z nás sa mal pustil iným smerom, tak znela dohoda, teda aby esesáci, keď zistia čo sa stalo mali čím menšiu šancu nás chytiť. Z dohľadu strážnych reflektorov sme sa dostali až v kukuričnom poli, ktoré bolo vzdialené od tábora 300 až 400 metrov. V poli sme sa rozdelili a každý už bol odkázaný sám na seba. Určite na druhý deň po nás pátrali a vôbec netuším čo sa stalo s mojimi utekajúcimi spoluväzňami. V tú chvíľu už pre mňa láger neexistoval. Všetky sily som vsadil na útek, teda aby som sa dostal od tábora čím najďalej. Bežal som lesom, bežal som potokom, nejaký čas proti jeho prúdu, len aby som za sebou nenechával žiadne stopy. V tomto prípade hlavne tie pachové, nakoľko štvornohé beštie cvičené na ľudské mäso by ma hneď vystopovali a bol by so mnou definitívny amen. Tak som s prestávkami utekal celé dva dni a noci. Vyhýbal som sa komunikáciám, akýmkoľvek obydliam. Jedol som čo prišlo. Našťastie bola jeseň, tak aj les mohol človeku poskytnúť niečo pod zub, maliny černice, hríby. Keď som natrafil na kukuričné alebo zemiakové pole, tak som mal hody. Veľkou nevýhodou bolo, že pri styku s civilizovaným svetom by som bol nápadný, nakoľko som mal na sebe ešte stále väzenské šatstvo a prúžky na ňom by ma hneď odhalili. Ale aj s tým som si čiastočne poradil. Košeľu, kabát a nohavice som si trel o sýtozelenú trávu, pokiaľ som ich fakt nezafarbil do takej miery, že väzenský mundúr už vonkoncom nebol taký výrazný. Na tretí deň po mojom úteku, keď som podľa odhadu zabehol od tábora možno aj 60 kilometrov, som narazil na usadlosť. Večer som sa priplazil bližšie k jednému domu, keď už všetci spali. Na šnúrach, ktoré mala gazdiná natiahnuté na dvore viselo mužské šatstvo, rýchlo som si ho ošacoval a zobral všetko, čo by sa na mňa hodilo. Keď som utekal naspäť do môjho relatívneho bezpečia, húštiny lesa, stihol som ešte spred dverí uchmatnúť topánky, či skôr pologumené galoše. Všetko mi sadlo tak skoro akurát. Väzenské oblečenie som zahrabal hlboko v lese. Pokračoval som stále ďalej aj keď som vlastne nevedel, kde táto moja cesta vedie, bol som však už oveľa smelší, nebol som už taký nápadný, a keby niečo, zahral by som sa na hubára, veď na tom obzvlášť v tomto období nie je nič zvláštne. Na ďalší deň som prišiel k menšiemu mestečku. Začalo dosť husto pršať. Nikde nebolo ani živej duše, v diaľke na okraji mestečka som videl kaplnku, ktorá bola súčasťou tamojšieho cintorína. Vošiel som teda dovnútra a zaspal. Neviem ako dlho som spal, ale zrazu zavŕzgali dvere kaplnky, ja som sa zobudil a oproti mne stál dobre stavaný chlap. Bol to kostolník slúžiaci v tamojšej fare. Myslel si, že som tulák. O čo to bol väčší chlap, o to bol väčší dobrák. Vzal ma k sebe domov, dal mi najesť, napiť a doniesol synove staršie oblečenie, teplejšie ako to, čo som si ukoristil, nakoľko v jeho oblečení by som sa bol utopil. Vyrozprával som mu môj príbeh, aj keď pozmenený. Nehovoril som mu, že som utiekol z lágru, nakoľko určite ani nevedel, že niečo také existuje, aj keď bola vojna, ale z toho môjho rozprávania aj tak vzišlo, že mám Nemcov prinajmenšom v zuboch, nuž kto v Poľsku v tom čase by ich po toľkých útrapách aj nemal. Viac som už o tom ani hovoriť nemusel. Zaviedol ma za tamojším farárom. Musel som vyzerať dosť dôveryhodne, nakoľko pán farár robil takú tajnú spojku ešte stále fungujúcej domobrane, či lepšie povedané teraz už partizánom. Prespal som na fare, dostal som oblečenie ešte lepšie ako mi dobráčisko kostolník dal. Bolo vhodnejšie do lesa a aj oveľa teplejšie, tak aby som bol dobre pripravený aj na prichádzajúcu zimu a solídny proviant mi pribalil k tomu. Slaninu, klobásy a dva pecne chleba. Tak som sa dostal do radov partizánov a stal som sa jedným z nich. Partizánčil som do skončenia vojny. Nemecko bolo porazené, Poľsko slobodné a ja som sa mohol vrátiť domov. Domov ? „A kde to vlastne je ?“ Pýtal som sa sám seba. Veru do rodného mestečka sa mi nijako nechcelo vrátiť. Veď som tam už nikoho blízkeho nemal, nakoľko v tú osudnú noc zobralo esesácke komando spolu s mojou rodinou aj celú rodinu môjho strýka i tety, teda celé moje príbuzenstvo. Ale niečo ma tam len predsa ťahalo. Keď som prišiel do rodnej viesky, môj rodičovský dom, ako i dom môjho strýka bol obývaný ľuďmi, ktorí nemali strechu nad hlavou, nakoľko počas bombardovania ich domy boli zničené. Báli sa, že sa budem na nich mstiť, že sa ulakomili na naše opustené domy, aj keď sa to všetko stalo za špecifických podmienok. Keď nastolili túto otázku, že nech sa za to nehnevám, že oni tie domy počas celej tej doby udržiavali ako sa má a patrí, a že akonáhle si nájdu inú strechu nad hlavou, tak sa okamžite vysťahujú a za to, že tam mohli bývať mi zaplatia alebo odmenia v službe, či naturáliách. Ja som len mávol rukou. Len si tu nažívajte vo svornosti, pokoji a miery, veď po tom všetkom, čo sme prežili sme si to už všetci zaslúžili. Nepýtal som si od nich nič iné než kladivo a kus silného špicatého železa. Doniesli mi silnú motyku, nakoľko iný podobný nástroj nenašli, ale aj tá mi stačila na to, aby vypáčil nášľapovú foršňu tretieho schodíka schodišťa, ktoré viedlo na pôjd. Bolo to tam. Plechová škatuľa a v nej zlato a rôzne šperky. Ešte v čase, keď sa len povrávalo, že mnohým Poliakom a obzvlášť židovským rodinám, ako bola aj naša, hrozí nebezpečenstvo, dohodli sme sa spoločne na tom, že všetky cenností skryjeme na jedno bezpečné miesto. V prípade, ak by sa niekomu z nás stalo niečo osudové, tí ktorí ostanú nažive, budú mať určité prostriedky na prežitie. No to som si ani v tom najdesivejšom sne nemohol predstaviť, že peklo, ktoré nás vtedy ešte len čakalo, prežijem len ja sám. Všetko imanie sa mi zmestilo do jedného batôžka, ktoré som si prehodil cez plece. Bol to vlastne celý majetok mojej užšej i širšej rodiny pozbieraný dohromady, naša istina na horšie časy. S ostatným majetkom som naložil tak, ako som dočasným núdznym „nájomníkom“ sľúbil. Napísal som prehlásenie, že majetok, ktorý tu v rodnom Poľsku zanechávam ako jediný dedič, nakoľko vojnu z mojich príbuzných nikto neprežil, venujem bezodplatne do vlastníctva tým ľuďom, ktorí tam v súčasnosti bývajú. To isté som spravil s roľami, ktoré nám patrili a to celé som nechal potvrdiť aj u notára, aby to bolo v poriadku aj úradne. Na dôvažok išlo o viacpočetné rodiny. Ja už by som z toho majetku aj tak nič nemal len ak, tak skľúčený pocit zo spomienok konfrontujúcich sa s realitou v mojej ubolenej duši a za tie nevysýchajúce slzy v mojich očiach mi to za to nestálo. Nie, odchádzam raz a navždy. Za peniaze, ktoré som za cennosti po ich predaji dostal som si v Amerike, kde som sa odsťahoval a natrvalo usídlil, zriadil menší obchodík. Neeskôr som sa tam aj oženil a založil si rodinu. Mám teda dve vydarené deti. Následne v dobe konjunktúry v USA som založil solídne prosperujúci podnik tak, aby to, čo som v podobe duchovných hodnôt, ako i zostatku z majetku dostal od svojich predkov a príbuzných, mohol priebežne odovzdávať aj ja mojím potomkom, a nielen im …
http://kalafut7rastislav.blog.pravda.sk/
© R.K.
Celá debata | RSS tejto debaty