Založ si blog

XXI. Príbeh: “ P o k u š i t e ľ “ . . .

Bol bežný pracovný deň v strede týždňa. Po hektickom pracovnom dni a po krátkej návšteve u svojich rodičov bývajúcich len dve zastávky od môjho bytu som mieril domov. Zvyčajne som chodieval pešo, nakoľko aj takáto krátka prechádzka mi padla ako dobrý relax. Počas cesty som si mnoho ráz po dni nabitom rôznymi povinnosťami práve takto vyvetral unavenú hlavu. Tentoraz som však moju špacírku musel vynechať, nakoľko obloha bola poriadne zatiahnutá ťažkými čiernymi mrakmi. Schyľovalo sa k búrke, a tak som sa skryl pod prístrešok autobusovej zastávky, aby som nezmokol. Na potvoru to moje číslo, myslím linku autobusového spoja, ušlo pred nosom a práve v tomto čase bol grafikon ďalšieho autobusového spojenia nastavený až o ďalších dvadsať minút. Mal som teda dosť času. Pod prístreškom sedel mladý muž, ktorý bol pohrúžený do čítania nejakej knižky, tak som sa ho len stroho spýtal, „Voľno ?“ Svoj zrak neodtrhol od knižky, ale vzápätí mi odpovedal. „Áno, nech sa páči, je tu dosť miesta.“ Keď sa obloha ešte viac zatiahla, spustil sa prudký lejak. V tej chvíli pod prístrešok zastávky MHD vbehol zadychčaný postarší pán už aj s trošku mokrým kabátom. Ponúkol som mu miesto. Na znak odmietnutia mojej ponuky, len bez slova pokrútil hlavou. Len čo si otriasol kabát od ešte nevsiaknutých kvapiek dažďa, postavil sa nad čítajúceho mladíka a svoj zrak upieral do knižky, ktorú mladý muž pohrúžene čítal. Ja som len ticho sedel na druhej strane lavičky a stal som sa nemým svedkom nasledujúceho „rozhovoru“ medzi týmito dvoma mužmi. „Prepáčte, že vás ruším, ale čo to čítate, mladý muž ?“ Spýtal sa postarší pán a vzápätí si na položenú otázku aj sám našiel odpoveď. „Akiste niečo z ružovej knižnice, pre inšpiráciu, však ? Alebo je to nejaká literatúra „pif – paf“, drsné kečupové scény, nejaké vzrúšo? “ Sediaci mladík odvetil: „Nie, nie úplne iný žáner, skôr by som povedal, že sa nejedná o nič dopredu naservírované, ale o čítanie, ktoré človeka podnieti hlbšie sa zamyslieť“ Starší pán sa rozhovoril: „Vyzerá, že dnes nám bude pršať po zvyšok celého dňa a možno aj v noci, ale to je dobré, nakoľko je nedostatok vlahy.“ Potom sa zamyslel a obrátil sa na čítajúceho mladého muža: „Viete, mladý pán, mnohí veriaci ľudia dokonca hovoria, že keď je sucho, nedostatok zrážok a na dôvažok chýbajú moderné zavlažovacie zariadenia, ktoré kedysi vôbec neboli, veď nebol taký vedecko–technický pokrok ako dnes, že aj dážď je možné vymodliť, a to aj dnes v tejto dobe superpočítačov a rozvoja vedeckého poznania. Ešte keď som chodil do práce, tak som prednášal v Bratislave na VUML (večerná univerzita marxizmu – leninizmu) a dokonca mám aj doktorát, RSDr., tak o tom asi niečo musím vedieť, nie ? Tak to by som bol veľmi zvedavý ako im to v ich nevzdelaných, spiatočníckych hlavách vlastne funguje. Staré dedinské babky, to ešte chápem, že ich ten Pánbožko podľa nich aj vypočuje, ale dnešný moderný človek, veď to je na rehot, či nie ?“ Následne sa usmial, vlastne to nebol úsmev, len taký násilný, kŕčovitý úškrnok. „Nuž nemodlia sa len za takéto veci ako je dážď, ale aj za iné napríklad za dobro na zemi a svet je aj napriek tomu plný pýchy, závisti, nenávisti a osobnej nevraživosti, čo vyúsťuje až do terorizmu, či vojnových konfliktov, o rôznych prírodných katastrofach, aj keď je to už iná kapitola, ale nemenej zdrcujúca ani nehovoriac. A vraj milostivý a milosrdný Boh, ktorý všetko vidí všetko vie a každého miluje. Nuž ďakujem pekne za takúto lásku “ Keď to dopovedal opätovne sa uškrnul, ako keby mal tú grimasu dokonale nacvičenú, či inštinktívne naviazanú na obsah svojich slov.

Mladík mohol rozhovor, zatiaľ len monológ prerušiť, či úplne ignorovať. Začal však s dotyčným pánom viesť dialógu. „Vážený pán, a vy si myslíte, že Boh je náš gašparko, a že v tom momente aj spraví to, čo si my zmyslíme ? Môj názor je ten, že Boh je, nuž veľmi obrazne povedaná ako dokonalý „hodinár“, či lepšie povedaná architekt, ktorý do sveta zakomponoval zákony a zákonitosti tak do makrokozmu ako i mikrokozmu, do živej i neživej prírody a nechal svet s určitými pozvoľnými a prirodzenými korekciami, ktoré vôbec nevylučujem, bežať tak, aby sa mohol dotvárať aj sám. Čo sa týka tých prírodných katastrof, tak za to si v mnohých prípadoch môžeme my ľudia sami, pretože nerešpektujeme zákony a zákonitosti prírody, ak chcete počuť, tak božie zákony a svojím počínaním tak narušujeme krehkú rovnováhu, ktorá v prírode jestvuje, a tak aj naším pričinením ničíme už skoro všetko živé i neživé, ktoré je okolo nás a vytvára, či dotvára náš život a celý svet okolo nás. Za mnohými katastrofami, či živelnými pohromami sa v drvivej väčšine skrýva naša ľudská bezohľadnosť, nezodpovednosť a rozpínavosť, ktorá je podnietená ľudskou chamtivosťou a krátkozrakosťou zároveň. Na margo vojen a rôznych iných konfliktov a ostatných prejavov nevraživosti, tak to tiež nie je určite božia vôľa, ale výsledok našej ľudskej pýchy, nenávisti, zloby, či nedokonalosti v našich mnohých ľudských vlastnostiach, ktorými by sme sa mali, my ľudia líšiť od toho tiež biologického, ale na rozdiel od nás animálneho sveta. Do nášho počínania nám Boh určite vstupovať nebude, nakoľko by obmedzil našu slobodnú vôľu, alebo nám ju úplne odňal a ponechal nám na naše prežitie výlučne len naše živočíšne pudy, inštinkty, čím by sme nemali, či stratili svoju svojbytnosť, možnosť a poslanie slobodne sa rozhodovať, svoju ľudskú prirodzenosť, svoje človečenstvo. Za takýchto okolností by sme boli a priori vlastne beztrestnými „hlupákmi, tak ako zvieratá.“, teda živé tvory, ktoré nenesú žiadnu zodpovednosť za svoje činy a pojem, či kategória večnej entity by pre nás reálne stratila nielen svoj obsah, ale dokonca aj svoje lingvistické opodstatnenie.

„Nuž dobre, mladý pán.“ Pokračoval starší muž: „Veriaci –sem, veriaci tam. Vy si myslíte, že práve oni sú svätí, alebo čo ? Keby ste vedeli akých veriacich poznám ja, fuj tajbl.“

Mladík sa pousmial,  mykol plecami a pokračoval: „Poviem vám čo si o tom myslím z druhého konca. Principiálne neveriaci človek to má v tomto pozemskom živote oveľa ľahšie. Ak nechce byť ničím limitovaný, vlastne nemá žiadne obmedzenia, myslím morálne, etické v ich všetkých podobách. Nemusí byť obozretný, aby neprišiel „do krížku“, konfliktu zo svojím svedomím, ako automatickou kontrolkou svojho správania, nakoľko ho nepotrebuje. Musí si dávať pozor výlučne len na „morálku“, ktorá sa pretavila do svetských zákonov, tak aby nebol postihnuteľní políciou, justičnými orgánmi, poprípade nestratil dobré meno, ak mu na tom záleží, tak aby si udržiaval čisté vonkajšie dekórum. Takže s môjho pohľadu chápem aj nazvem ich praktických ateistov. Takýto človek si radšej sám pred sebou zažmúri oči, zapchá uši a koná podľa vlastného ultraliberálneho princípu, svojvôle. Čo nie je svetskou mocou zakázané, to je povolené, žiadne iné reštrikcie v jeho konaní neplatia. Vlastne aj tá svetská spravodlivosť sa dá obísť, „šikovnosťou, konexiami, peniazmi …“Koná v intenciách myšlienky: „Čo sa budeš človeče obmedzovať ži tu a teraz a pokiaľ možno naplno. Nehľaď naľavo či napravo, ale výlučne na vlastný osoh a potreby a riaď sa len jedným princípom: „Každý účel svätí prostriedky, teda výlučne ako sa k nemu dopracovať a basta.“ Nie, ani veriaci ľudia nie sú svätí aj oni, možno väčšina z nich sa snaží vykľučkovať so svojich prísnejších regulí, teda nielen tých svetských a tiež majú nespočetné spôsoby ako dokážu sami seba obalamutiť a pred vlastným počínaním strčiť hlavu do piesku alebo keď spravia prešľap sa jednoducho „osprchujú“, oľutujú svoje činy a ide sa bezúhonne ďalej akoby sa nechumelilo. Bohužiaľ nevynímajúc aj niektorých kňazov, ešteže ich nie je tak veľa, ktorí by tiež niekedy najradšej slúžili Tomu tam hore a následne vedome, či aj nevedomky v presvedčení, že robia dobre slúžia aj tomu rohatému. Bez ohľadu na ich počet sa potom ale o to lepšie na tento fakt poukazuje plošne a nemálo neprajníkov si na tom s radosťou zgustne. Nuž dalo by sa o tom rozprávať, a to z rôznych pohľadov, ajajáj …“Mladý muž mávol rukou a pousmial sa, akoby vo svojej mysli rozvinul ďalší sled myšlienok ako sa mnohí ľudia snažia prekabátiť a oklamať vlastné ja, hlas vlastného svedomia. „Prečo je tomu tak, nuž asi je to dané našou ľudskou prirodzenosťou, niekedy vlastnou slabosťou, inokedy pýchou, či inými ľudskými negatívnymi vlastnosťami a silou nástrah, ktoré za tým stoja a nabádajú ich, teda nás aj k veciam, ktoré sú v rozpore, nazvem to s vyšším princípom. Sú však aj nazvem ich imidžoví veriaci, tí sú však omnoho okázalejší ako tí, čo to myslia seriózne. V nedeľu a vo sviatky sa pekne vyobliekajú a idú sa ukázať do kostola, zväčšia do predných lavíc, aby všetci ľudia videli s akým príkladným a charakterným človekom majú dočinenia a podľa toho sa k nemu aj spätne správali. To je však skôr vidiecky, dedinský fenomén. V poslednom čase, keď sa ohromne zvýšila migrácia ľudí z dedín , či menších miest do väčších, tak tento rituál „postihol“ aj väčšie mestá, nakoľko si ho títo ľudia priniesli so sebou. Veriaceho človeka si však tiež netreba idealizovať, nechcem krivdiť tým skutočným, reálnym, ktorým sa podľa určitých zásad a princípov s väčšou, či menšou úspešnosťou aj darí žiť, ale to neznamená, že sa medzi nimi nenachádza aj dosť farizejov, pokrytcov, ale s tým už nič nenarobíme. Aj to je život a takým bol aj v minulosti, je v prítomnosti a asi ostane aj do budúcnosti, teda so všetkými jeho kladmi i zápormi… „

Po krátkej chvíli mlčania starší pán v polemike pokračoval. „Viete, mladý pánko, vŕta mi hlavou, že všetky kresťanské náboženstvá, okrem takzvaných siekt veria v trojjedinosť Boha, teda Otca, Syna a Ducha svätého a predsa je jeden Boh. Tak v tomto tvrdení je nezmieriteľný rozpor, protirečenie ako delo, veď to sa nedá vonkoncom logicky chápať. Veď jedno tvrdenie vzápätí popiera to druhé. Také niečo sa môže vyskytnúť fakt výlučne len v nejakej bizarnej rozprávke pre naivné detičky, aj to ešte len pre tie v predškolskom veku.“ V tom mladík zdvihol hlavu a uprene sa pozrel na starého pána a odpovedal. „Nuž pane, voda má tiež svoju vlastnú a jedinečnú chemickú podstatu, ktorá je vždy rovnaká, jej molekula pozostáva z dvoch atómov vodíka a jedného atómu kyslíka, teda je to H2O a predsa má za určitých „okolností“ formu svojich troch skupenstiev. Tuhé, teda ľad, kvapalné, čo je tečúca voda a plynné vo forme pary. Zmenou skupenstva však podstata samotnej vody ostáva stále rovnaká, len mení svoje fyzikálne vlastnosti a aj napriek tomu je to stále tá istá voda.“ Opäť nasledovala chvíľka ticha. „Mladý pán minule som bol v kostole na takej slávnosti, vlastne ani neviem ako som sa tam ocitol, azda najskôr zo zvedavosti a kňaz vo svojej kázni sám konštatoval, že Boha ešte nikto nikdy nevidel. Tak ako je to s ním, kde vlastne je a prečo sa nám ľuďom neukáže ?“ Po dokončení tejto otázky nasledoval už dobre známy úškľabok, tak príznačný pre tohto pána. Mladý muž opäť odtrhol oči od knižky a povedal: „Vážený pán, ak vám nestačí ako dôkaz existencie Boha samotná geniálnosť fungovania už spomínaného makrokozmu a mikrokozmu a prírody, ktorá nás obklopuje vo svojej kráse, harmónii a dokonalosti, tak potom k viere o existencii by ste asi potrebovali vidieť naozaj nejaký skutočnú dych vyrážajúci zázrak, či niečo skutočne veľmi, veľmi mimoriadne, a možno by niekomu ani to nestačilo. Ak by sme skutočne chceli vidieť a poznať Boha v jeho dokonalosti a úplnej podstate, tak by sme v prvomrade museli žiť podľa jeho prikázaní, bez prešľapov v našom vedomom myslení, hovorení i konaní, teda byť vo svojej podstate dokonale čistý, úplne bezúhonný v každom aspekte a zároveň by sme museli opustiť všetko hmotné, čo nás obklopuje, teda aj naše smrteľné telo ako materiálnu, hmotnú schránku našej duše. Len vtedy by sme, chcem povedať naše duše, ktoré nepodliehajú zákonom a zákonitostiam tohto materiálneho sveta, tak ako ho poznáme, či vnímame, skutočne mohli spoznať Boha v jeho reálnej podobe a podstate. Mnohé veci, ktoré tu teraz rozoberáme a o ktorých nezáväzne debatujeme by nám potom dozaista pripadali asi veľmi malicherné a banálne. “V tom starší diskutér začal byť akýsi zneistený, nesvoj. Na jeho tvári sa zračil zvláštny, meniaci sa výraz, akosi sa mu kŕčovite sťahovala tvár, na ktorej sa sporadicky začali objavovať svalové zašklbnutia, ktoré deformovali jeho výzor na rôzne zvláštne grimasy, ktoré vo veľkej miere pripomínali skôr výraz z časopisu, ktorý stvárňujú karikatúry. V tom zmrštil obe oči a vyšpúlil ústa, aby prekonal trhavý a kŕčovitý pohyb svojej tváre. Zhlboka sa nadýchol a jachtavo pokračoval: „Veď, veď koľko je na zemi ľudí, teda po smrti potenciálnych duší a koľko ľudí je už „pod „drnom“, na cintorínoch, aj tých neznámych, z ktorých je už len prach a popol, zem po ktorej kráčame. Kde je teda to vaše nebo ukážte mi ho a kde sa také množstvo duší vlastne pomestí ?“ Zachrapčal, zažužľal   ústami, otočil sa smerom ku kríkom, ktoré lemovali chodník, na ktorom bol osadený prístrešok zástavky a negustiózne si odpľul tým smerom. Mladík so stoickým pokojom odvetil. „Veď tam, kde nie je čas ani priestor, kde existuje výlučne len duchovno, tak táto otázka je prinajmenšom neopodstatnená, bezpredmetná.“ Mladík pokračoval, stále s rozvážnou a chladnou hlavou, pokojne, ale tentoraz s dôraznejšou dikciou svojho hovoreného slova: „Čo tam po nebi, po tom koľko ľudí sa tam zmestí. Nad tým by som si veru hlavu nelámal, ja by som si však skôr robil starosti, kde sa podejú všetci ľudia, či vlastne ich duše, ktoré sa do neba nedostanú nakoľko ako ľudia nežili podľa pravidiel patriacim človeku. Teda otázka, ktorú ste nastolil stojí z môjho pohľadu trošku ináč, nie nebo, ale či peklo je dosť veľké na to aby ich všetkých pojalo.“ Bolo viac ako evidentné, že táto mladíkova replika bola skôr parafrázou na predošlú položenú otázku. Mladý muž sa s miernou ľahkosťou na perách usmial. Pravdupovediac aj mne ako úplne nezainteresovanému poslucháčovi prišla takto formulovaná odpoveď v tom momente dosť trefná a nedalo mi, aby som sa aj ja nad tým všetkým aspoň v duchu nepousmial. V tom okamihu, ako mladík dopovedal svoju parafrázovanú myšlienku, neznámy muž aj napriek tomu, že stále pršalo, hoc už nie tak husto, akoby zabudol na svojich mojim odhadom osemdesiat rokov a rýchlim krokom sa vzďaloval, hoc v daždi a pomedzi kaluže nevedno kam …

© R.K.

XXII. Príbeh: Čo je „liekom“ proti ľudským neduhom ? (Ako mi to iluzórne vysvetlil môj maloletý syn, prváčik ZŠ).

23.12.2014

Bol zápis do prvej triedy základnej školy. Jedna z otázok pre nás rodičov bola na ktorý z voliteľných predmetov prihlásime nášho syna. Etika, alebo náboženstvo. Rozhodli sme sa pre náboženstvo, viac »

XX. Príbeh: Taký „obyčajný“ bezdomovec . . .

08.11.2014

Bola sobota a mojou rutinnou povinnosťou bolo spraviť nákup na nasledujúci týždeň. Auto som nechal na parkovisku pred supermarketom. Všetko čo som potreboval nakúpiť som aj rýchlo zrealizoval, viac »

XIX. Príbeh: Alma mater menom Život.

05.11.2014

Mladý, bystrý a inteligentný muž, ktorý pochádzal z dobrej, čestnej a morálnej rodiny sa stotožnil s hodnotami, ktoré mu od detstva rodičia vštepovali do jeho srdca. Vyštudoval univerzitu viac »

al-Asad

Pentagón zaznamenal v Sýrii aktívne prípravy na chemický útok

28.06.2017 10:22

Informoval o tom hovorca Pentagónu Jeff Davis a dodal tak váhu skoršiemu vyhláseniu Bieleho domu.

ukrajina

Ukrajinci zajali ruského vojaka bojujúceho na Ukrajine

28.06.2017 10:08

Moskva stále popiera priame zapojenie do konfliktu medzi ukrajinskými vládnymi silami a separatistami.

prasnica, kunekune, prasiatka

Africký mor ošípaných je pred hranicami Slovenska

28.06.2017 10:00

Česká republika oznámila výskyt afrického moru ošípaných v blízkosti Zlína. Nebezpečnú nákazu objavili u dvoch uhynutých diviakov.

foto

Študenti zdokonaľujú pestovanie zeleniny vo vzduchu

28.06.2017 09:55

Pred rokmi bola pre ľudí nereálna predstava, že by si zeleninu či ovocie vypestovali inak ako v pôde. Technológie však napredujú a dnes dokážu paradajky či uhorky vyrásť aj vo vzduchu.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 22
Celková čítanosť: 165885x
Priemerná čítanosť článkov: 7540x

Autor blogu

Kategórie