Založ si blog

XX. Príbeh: Taký „obyčajný“ bezdomovec . . .

Bola sobota a mojou rutinnou povinnosťou bolo spraviť nákup na nasledujúci týždeň. Auto som nechal na parkovisku pred supermarketom. Všetko čo som potreboval nakúpiť som aj rýchlo zrealizoval, manželka mi ako školáčikovi napísala všetky veci na zoznam, veď sme len obyčajní chlapi, tak pre každý prípad, rozum do vrecka … Vykladal som nákup z vozíka do auta, keď ma spoza zadných otvorených dverí hatchbacku niekto oslovil: „Pane, prepáčte, že Vás vyrušujem, ale nepotrebujete aspoň umyť predné sklo na vašom aute ?“ Vzpriamil som sa, aby som sa spoza kapoty pozrel, kto ma to oslovil. Oproti mne na parkovisku stál stredne vysoký, pochudnutý mierne zarastený a trošku ošumelo oblečený muž, niečo medzi päťdesiatkou až šesťdesiatkou. V ruke držal menšie vedierko, v ktorom mal zastoknutú stierku, v druhej handričku. Ja som mu na jeho položenú otázku a ponuku odpovedal: „Nie, ďakujem myslím si, že okná mám dosť čisté a na vypulírované auto si fakt nepotrpím, ani sa nehrajem na slovenského Rockefelera, ktorý by sa prevážal na fiktívnom „Royce Rolls“, ako nemálo ľudí dnešnej duchovne, či ľudsky „vykradnutej“, ale zato prematerializovanej dobe.“ Neznámy muž sa rozhovoril: „Viete, je som síce bezdomovec, ale nie som žobrák, všetko aj ten najmenší cent, ktorý by som od niekoho dostal si chcem poctivo zarobiť.“ Jeho tvár, priamy pohľad a reč vypovedala o tom, že to, čo hovorí nie je z jeho strany len prázdnym gestom. Pokračoval: „Ešte pred časom som sa rozviedol. Mal som skutočne peknú manželku, ale prebral mi ju pre ňu atraktívnejší muž ako som bol ja. Bol to taký fičúr a navoňaný elegán v jednej osobe. Moja finančná situácia oproti tej jeho a majetkovým pomerom sa nedala ani porovnať. To, že keď sa jej nasýtil, tak ju odkopol, ako mnohé pred ňou, to je už iná kapitola. Môj syn nenašiel prácu tu na Slovensku, tak za prácou do Anglicka. Päť rokov však o ňom už nič neviem, nemám ne neho ani žiaden kontakt. U nás v práci sa hromadne prepúšťalo, tak aj ja som ostal za bránou podniku, v ktorom som odpracoval plných dvadsaťtri rokov. Zo dňa na deň som sa dostal na ulicu. Potreboval som však z niečoho žiť, ale peniaze som nemal. Mal som však dvojizbový byt v lukratívnej časti Bratislavy. Uvedomil som si, že keď žijem sám garsónka mi bude stačiť. jednak ušetrím na nájomnom a z rozdielu peňazí, ktoré získam predajom si vytvorím dosť veľkú finančnú rezervu, ktorá mi pomôže preklenúť moju finančnú mizériu, medzičasom si nájdem prácu a ešte mi aj peniaze ostanú na ďalšiu možnú nepriaznivú eventualitu, ktorá ma môže v živote ešte postretnúť. Podal som inzerát. Prišli kupci. Dohodli sme sa, že platba sa bude realizovať rýchlou zálohou vo výške desaťtisíc euro a druhou hlavnou splátkou, ktorá mi bude poukázaná na účet do jedného mesiaca. Do ruky mi dali dohodnutú hotovostnú zálohu. Podpísal som potrebné papiere pre účely prevodu nehnuteľnosti. Prešiel mesiac, žiadne peniaze však nenabehli. Vybral som sa teda do môjho bývalého bytu. Prvýkrát som tam nikoho nenašiel. Druhýkrát, keď som sa domáhal svojich peňazí som dostal namiesto peňazí bitku so slovami nech neotravujem. Bola to tvrdá „nakladačka“. Keď som sa tam vybral tretíkrát, tentoraz aj s kamarátmi, ktorí mi mali kryť chrbát a ktorých som vtedy ešte mal, zistil som, že môj byt už dvakrát zmenil majiteľa. Po pôvodných „kupcoch“ neostalo ani chýru, ani slychu. Príjem žiaden, výdavky však boli stále. Za dva roky po 10 tisícoch euro neostalo ani chýru ani slychu. Pravidelne som chodil na úrad práce, zobral by som hocičo. Maturitu nemám a na úradoch práce sa o zamestnanie dlhodobo uchádza aj veľa ľudí, ktorí sú vysokoškolsky vzdelaní a majú za sebou aj solídnu prax a aj tak nič z toho, tobôž ja. Úrad práce, teda štát za mňa keď som tam bol registrovaný platil aspoň odvody do zdravotnej poisťovne. Na úrad som chodil pravidelne každý mesiac, mal som evidenčnú kartičku, kde mi po každej návšteve na úrade potvrdili, že som sa tam dostavil, preukázal som svoj aktívny prístup pri hľadaní práce a dohodol ďalší termín návštevy. Tak som sa jeden piatok dostavil na úrad práce za uvedeným účelom. Skoro som spadol zo stoličky, keď som sa od referentky úradu dozvedel, že som sa tam mal dostaviť v pondelok a nie v piatok, takže som sa oproti dohodnutému termínu oneskoril o plných päť dni. Ja som bol však skalopevne presvedčený, že tam mám prísť práve v tento deň, bohužiaľ mýlil som sa a oficiálne ospravedlnenie môjho skoro týždňového omeškania som nemal. Tento môj omyl, neúmyselné konanie bolo kvalifikované ako porušenie podmienok uchádzača o zamestnanie, čo viedlo k môjmu vyradeniu z evidencie. Bol som zo všetkého tak skľúčený, že som sa ani voči tomu nijako nebránil. Nemal som na to vnútornú silu a možno už ani chuť. Týmto aktom mi štát prestal hradiť aj to posledné, zdravotné poistenie. Teraz som sa už naozaj cítil a aj bol úplne bezprízorným človekom. Nikomu som nechýbal, teraz už ani v papieroch … Ostal som bez peňazí, bez strechy nad hlavou a bez akejkoľvek istoty v prípade núdze, teda bez poistenia. Niektorí, čo sa z rôznych dôvodov ocitnú v obdobnej situácii ako ja, nuž povedané prozaicky na ulici, sa vedia aspoň na tej ulici nejako zariadiť a aj zariadiť podľa „dostupných“ možností. Buď si vytvoria skupiny, či aj bandy a spolu sa im to lepšie ťahá. Nie že by som bol samotár, ale ja tam akosi svojou podstatou nepasujem. Nikdy som nefajčil ani nepil. Nezapadol by som medzi nich. Chcel by som si zohnať nejakú prácu, ale keď do práce nezoberú ani elegantne oblečených uchádzačov a na dôvažok so vzdelaním a vedomosťami. Ja v tomto oblečení, aj keď sa snažím o to, aby som sa podľa možností udržiaval čistý a upravený a chodím sa pravidelne umývať večer, tak aby ma nikto nevidel, do jedného jazera, nič nepomáha. Som jednoducho na spoločenskom dne a čím viac sa tam trepocem, tak aby som sa od neho odrazil o to viac sa zabáram do bahna, ktoré ma na ňom ešte viac fixuje. Aj napriek tejto situácii nepodlieham beznádeji, či až zúfalstvu.“ Medzičasom ako mi dotyčný muž rozprával svoje životné peripetie, všimol som si, že pokrivkáva. Nedalo mi a spýtal som sa ho: „Čo sa vám stalo s nohou ?“ Namiesto rozprávania si vyhrnul nohavicu a ukázal mi svoju obnaženú nohu, mal tam asi pätnásť centimetrovú začervenanú otvorenú ranu. Začal hovoriť: „Dostal som niekde infekciu a takto sa mi to začalo šíriť. Pri každom došľapnutí na nohu cítim prudkú bolesť, a tak sa ju snažím čím menej zaťažovať a chôdza po palcoch postihnutej nohy mi tento nepríjemný pocit dosť zmierňuje a tak chodím ako frontový invalidný veterán.“ „Choďte s tým k lekárovi, nech s tým niečo robia, sám si nepomôžete.“ „Aj som bol. Nemám však kartičku poistenca, nakoľko nie som poistený ako som spomínal odkedy ma vylúčili z evidencie na úrade práce. Skúsil som to dvakrát. Vyhodili ma aj zo samotnej čakárne. Keď som prosil jednu lekárku, aby sa nado mnou zľutovala a predsa mi niečo na to dala, že je to horší pocit ako hlad, ktorý z času na čas pociťujem aj celý deň, začala sa vyhrážať, že na mňa zavolá políciu a že ešte aj vyfasujem bitku. Raz som to skúsil aj v lekárni. Bez receptu, alebo peňazí však ani púder, nič. Aj tak som si aj keď čiastočne a ktovie dokedy ako – tak pomohol sám. Išiel som okolo nemocnice a zašiel som na WC, aby som si do fľašky nabral aspoň čistú a pitnú vodu. Stretol som tam pani upratovačku. Akurát čistila sociálne zariadenie. Spýtal som sa jej, čo to má za chemikáliu s čím dezinfikuje toalety, vraj prípravok proti choroboplodným mikróbom, baktériám. Spýtal som sa jej, či sa nejedná o nejakú prudkú žiehavinu, či kyselinu. Odpovedala, že nie, je to výlučne určené na dezinfekciu. Pekne som ju poprosil, či by mi trošku neodliala z fľašky. Mala tam jednu, už načatú, tak mi ju dala celú. Začal som sa teda v rámci možností „liečiť“ sám. Prv som si ranu dobre vyšúchal mydlom a následne dobre vymyl pod tečúcou vodou. Na záver som si na ranu nalial tú dezinfekčný tekutinu. Bisťu pálilo to ako čert. Takto som to opakoval každý druhý deň. Akútny zápal zmizol, hnisavé pľuzgiere, ktoré som mal okolo rany sa už neobjavujú. Vnútro rany sa mi zahojilo, len vrchná časť, ktorá má byť pokrytá kožou sa nechce zaceliť.“ Zrazu dotyčný akoby naraz preťal svoje rozprávanie. Na chvíľu zmĺkol, ale v zápätí so strachom v hlase, stroho, ale o to oveľa rýchlejšie povedal: „Prepáčte, ja už pôjdem.“ „Čo tak zrazu ?“ Spýtal som sa ho. „Ide SBS-kár a táto služba nás, teda podobných ako som ja odtiaľto vyháňa. Vraj im odháňame zákazníkov a tento, čo sa k nám blíži je mimoriadny surovec, ako by sa v tom, že nás môže ponižovať, ponevierať a dokonca vyťahovať na nás pelendrek vyžíval. Zasmial som sa, nuž obyčajný somár (jemný pojem). Takéto indivíduá, ba dokonca aj s horšími, nazvem to jemne povahovými vlastnosťami sa nachádzajú na rôznych miestach. Horšie však je, že ich počet sa v poslednej dobe zvyšuje a nemálo z nich dokonca nosí aj obleky a kravaty, či drahé šaty , alebo aj uniformy, či aj biele plášte, ba stane sa aj to, že niekedy takýto „expert“ nosí dokonca aj ornát, teda navonok všetko nóbl, no vo svojom vnútri nosia mnoho ráz až neodstraniteľnú špinu, brud. Ja osobne vonkoncom nesúhlasím s „príslovím“, že je to pravda odveká, že šaty robia človeka. Je to ako s nevyfúkanou kraslicou, ktorá je síce z vonku umelecky vymaľovaná tak, aby uchvátila každé oko, ale zvnútra je to záprdok.“ Spomínaný SBS- kár, keď som mu naznačil gestom ruky, že jeho prítomnosť je bezpredmetná sa otočil a išiel patrolovať niekam inam. V duchu som si pomyslel, čo s tým … ? Vytiahol som peňaženku, našiel v nej ešte päť euro a jeden gastrolístok a podal mužovi, ktorého som celý ten čas pozorne počúval. „Ďakujem Vám, za všetko, veď som vám ešte ani nestihol umyť okno vášho auta.“ „To umyje „Ten“ hore“, a ukázal som prstom na zaťahujúcu sa oblohu, schyľovalo sa k dažďu. V tom mi niečo napadlo. Vytiahol som z auta ešte neodbalenú lekárničku s poznámkou. „Keď už nič iné, aby som nezabudol, toto máte na tú nohu.“ „Pane ešte raz vám ďakujem.“ Usmial som sa sám nad sebou: „Taký pán ako ja takých je na každom rohu neúrekom, a to slovo ďakujem patrí Vám. Dali ste mi lekciu. Nechcem, sa rúhať, ale dali ste mi viac akoby som bol hoc aj na desiatich mravoučných kázňach v hociktorom z kostolov.“ Ešte som zdvihol ruku na znak pozdravu a pocitu vnútornej spriaznenosti s týmto pánom, naštartoval auto a šliapol na pedál    …

——————-

Keď som prišiel domov, sadol som si do kresla v obývačke môjho bytu, tak aby som si v hlave mohol usporiadať niektoré trošku emočne kostrbaté myšlienky, evokujúce sa v mojej mysli na základe prežitej skúsenosti, hoc sprostredkovanej, vyrozprávanej. Nechcem opisovať ich obsah, nie je tu na to priestor, ale výsledkom bola obrovská vnútorná hanba, či až potupa. Možno aj osobná, nakoľko aj ja som súčasťou tejto spoločnosti. Oveľa viac som však cítil akúsi „kolektívnu hanbu, potupu“, teda aj za mnohých hochštaplerov a vydriduchov, takzvaných novodobých podnikateľov, či niektorých „pseudopolitikov“, vrátane ich posluhovačov, persón zištne vykúkajúcich naprieč mnohofarebného spektra politickej „dúhy“, teda „ľudí“, ktorí sú bezprostredným a viditeľným zrkadlom našej „človečensky zúboženej“ spoločnosti, ktorá sa odráža v našej každodennej mnoho ráz až dekadentnej realite, od ktorej odvraciame naše zraky, akoby neexistovala. Pridržiavajúc sa hesla: „Čo nevidím, to neexistuje …“

© R.K.

XXII. Príbeh: Čo je „liekom“ proti ľudským neduhom ? (Ako mi to iluzórne vysvetlil môj maloletý syn, prváčik ZŠ).

23.12.2014

Bol zápis do prvej triedy základnej školy. Jedna z otázok pre nás rodičov bola na ktorý z voliteľných predmetov prihlásime nášho syna. Etika, alebo náboženstvo. Rozhodli sme sa pre náboženstvo, viac »

XXI. Príbeh: “ P o k u š i t e ľ “ . . .

12.11.2014

Bol bežný pracovný deň v strede týždňa. Po hektickom pracovnom dni a po krátkej návšteve u svojich rodičov bývajúcich len dve zastávky od môjho bytu som mieril domov. Zvyčajne som chodieval viac »

XIX. Príbeh: Alma mater menom Život.

05.11.2014

Mladý, bystrý a inteligentný muž, ktorý pochádzal z dobrej, čestnej a morálnej rodiny sa stotožnil s hodnotami, ktoré mu od detstva rodičia vštepovali do jeho srdca. Vyštudoval univerzitu viac »

Španielsko, Barcelona, útok

Šoféra dodávky, ktorá útočila v Barcelone, zabili v Cambrils

18.08.2017 22:14

Šoférom dodávky, po ktorom španielski policajti intenzívne pátrali, bol 17-ročný Moussa Oukabir.

Venezuela, kríza, nepokoje, Nicolás Maduro

Nové ústavodarné zhromaždenie prevzalo právomoci parlamentu

18.08.2017 21:36

Novozvolené ústavodarné zhromaždenie vo Venezuele prevzalo v piatok právomoci opozíciou ovládaného parlamentu.

Milan Žitný

Žitný: Ak sú podmienky, útok sa stane kdekoľvek

18.08.2017 20:00

Teroristickým útokom na verejných priestranstvách sa nedá zabrániť, povedal v rozhovore pre Pravdu bezpečnostný analytik Milan Žitný v súvislosti s tragédiou v Barcelone.

Steve Bannon

Hlavný stratég Bieleho domu Steve Bannon končí vo svojej funkcii

18.08.2017 19:25, aktualizované: 20:41

Hlavný stratég Bieleho domu Steve Bannon končí vo svojej funkcii. Dohodol sa na tom so šéfom personálu Johnom Kellym.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 22
Celková čítanosť: 166675x
Priemerná čítanosť článkov: 7576x

Autor blogu

Kategórie