Obe babkine sestry z maminej strany sa ešte pred I. svetovou vojnou narodili v USA, kde pracovali ich rodičia, moji prarodičia. Prarodičia sa vrátili domov a babkine sestry, vtedy ešte mladé dievčatá ostali v Amerike u strýka. Prarodičia chceli na Slovensku ešte niečo zariadiť. Situácia sa však vyvinula tak, že medzičasom sa im narodila na Slovensku moja babka a následne na to vypukla I. svetová vojna. Moje pratety, ako rodené Američanky teda ostali v USA u svojho strýka ako jeho „chovankyne“, o ktoré sa staral ako o vlastné deti, nakoľko svoje nemal. Roky bežali a moja rodina v USA sa rozrastala po všetkých líniách. V roku 1993, keď vznikla samostatná Slovenská republika, som obdržal oficiálne pozvanie k vycestovaniu do USA od mojich príbuzných. Tí už síce boli Američania, nakoľko sa tam všetci narodili, ale aj napriek tomu stále cítili svoju príslušnosť k slovenským koreňom, ku krajine svojich predkov. V tej dobe, aj keď sme tu už mali demokraciu a slobodu cestovania, Amerika ešte nebola takou bežnou destináciou ako je tomu dnes. Po pristáti na letisku J.F. Kennedyho v New Yorku pri overovaní dokladov, vstupného víza a všetkých potrebných náležitosti pre vstup na americkú pôdu som sa dostal do trošku trápnej situácie. Bol som zavolaný na „krátky pohovor“ k jednému nie veľmi prívetivému imigračnému policajtovi. Ten ma začal „preklepávať“ takými otázkami, akokeby som bol špión ruskej tajnej výzvednej služby, či inej cudzej mocnosti. Okrem iného sa snažil zaradiť Slovenskú republiku medzi sovietske republiky v rámci vtedajšieho komunistického Zväzu sovietskych socialistických republík. Z pavučiny nezmyselných otázok sa mi podarilo vymaniť za pomoci vyššie postaveného amerického dôstojníka, ktorý celú situáciu sledoval obďaleč. Bol veľmi žoviálny, mávol rukou a povedal: „Ja sledujem politickú situáciu aj mimo USA a na dôvažok môj sused je Poliak, takže poď. „No problem!“ Svojmu služobne podriadenému kolegovi niečo dohovoril, a tak som mohol konečne prvýkrát vstúpiť na americké územie a stretnúť sa s mojou tetou, neterou mojej babky, ktorú som dovtedy poznal len z fotografií, ktoré sme dostávali cez našu vzájomnú korešpondenciu. V dome, kde som bol ubytovaný, na mňa už čakala ďalšia rodina. Bol som zavalený otázkami, jednak o rodine, ale aj takými, akoby som prišiel z inej planéty. Otázkami typu: „Máte doma také technické vymoženosti akými sú vysávač, chladnička, či televízor ?“ a podobne. Až vtedy som si uvedomil, do akých absurdít sa dostávame „vďaka“ rozdeleniu sveta cez protichodné ideológie a s nimi súvisiace propagandy, vtedy „vďaka“ vtedajšej takzvanej „železnej opone“, ktorá obmedzovala a niekedy aj vylučovala cestovanie do takzvaného západného kapitalistického sveta a ako sa tým zdeformoval pohľad ľudí žijúcich v jednom politickom bloku (tábore) na spôsob života v inom spoločensko – politickom systéme.
O niečo ťažšie to už bolo pri vysvetľovaní ideologických otázok týkajúcich sa socializmu „komunizmu“, v čom boli jeho nedostatky, čím a ako boli obmedzované ľudské práva atď. Nebol to problém jazykovej bariéry, bol to hlavne „problém“ jasného pomenovania a zadefinovania samotnej podstaty a princípov vtedajšieho režimu, diametrálne odlišného od toho, čo bol za Atlantikom, v dobrom i zlom a opačne. Po týždni pobytu v New Jersey, na tamojšie pomery v stredne veľkom meste neďaleko New Yorku, som sa aklimatizoval na tamojšie pomery dosť rýchlo. Zabýval som sa v peknom rozľahlom dome u tety, odkiaľ sme robili výjazdy za účelom poznávania Ameriky a v neposlednom rade podnikali návštevy ostatného príbuzenstva.
V tetinom susedstve bývala ťažko chorá pani. Trpela pokročilým štádiom sklerózy multiplex. Bola Američanka, ale jej predkovia sa pred dvoma generáciami prisťahovali do USA z Talianska. Ako väčšina ľudí, ktorí majú korene z Apeninského polostrova, aj ona a jej široká rodina si udržiavali tradície, ktoré si pred časom zo starého kontinentu, Európy priniesli do krajiny “neobmedzených možností“. Nebolo to však len povestné talianske kulinárske umenie na spôsob pizza, špagety, vzťah k umeniu a hrdosť na bohatú históriu domoviny, ale aj viera, a to nielen v akejsi kultúrnej, či tradicionalistickej podobe. Aj napriek tomu, že susedu zákerná nemoc postupne úplne priviazala k posteli práve jej filozofická orientácia a zmýšľanie jej v týchto ťažkých chvíľach pomáhali prežívať tieto útrapy nadmieru dobre. Zhodou okolností moja ďalšia rodina, ktorá bývala len niekoľko ulíc od chorej ženy mala zakúpenú cestu do jedného z najznámejších pútnických miest sveta, do francúzskych Lúrd. Práve do tejto mariánskej svätyne prúdia každoročne milióny pútnikov, ktorí tam prichádzajú hlavne s prosbou o uzdravenie ich telesnej schránky, či duší v tom najširšom zmysle slova. Predchádzajúci pápež, Ján Pavol II, dnes už kanonizovaný, putoval do Lúrd dvakrát. Jeho druhá návšteva v Lurdoch bola jeho poslednou zahraničnou cestou. Pápež tam vtedy povedal známe slová: „Hľa, dosiahol som konečný cieľ svojej púte…“ Tento jeho výrok „len“ dokresľuje význam a mimoriadnosť tohto miesta a posolstva pre veriacich, ale určite nielen pre nich. Keď sa moji príbuzní vrátili do „štátov“ z tohto pútnického miesta, boli nadšení z atmosféry, ktorá na tomto kúsku zeme vládne a z množstva pútnikov, ktorí toto miesto navštevujú zo všetkých končín sveta s rôznymi prosbami dôležitými pre ich život, či životy ich blízkych. Svoje osobné dojmy a skúsenosti neprejavovali len slovne, ale zrkadlili sa to aj na ich tvárach, na ich psychickom pookriatí. Pri ich pobyte mysleli aj na susedu, ktorú sužovala ťažká choroba a doniesli jej aspoň vodu z Lurdského prameňa. Návšteva tohto miesta, či voda, ktorá tam vyviera podľa autentických výpovedí už nejednému človeku od roku 1858 prinavrátila zdravie tela, či ducha. Dali ju teda už skoro bezvládnej susede, ktorá bola takmer imobilná. Tá ju každodenne užívala po malých dúškoch, akoby išlo o vzácnu medicínu. Medzitým sa však aj pravidelne modlila ruženec a novénu (deväťdňovú) modlitbu, ktorá bola určená pre ťažko chorých.Suseda sa začala postupne zdravotne vzmáhať. Lekári, ktorí ju do tej doby liečili, nechápali čo sa vlastne deje, ako je to možné. Len kývali hlavou nad každým vylepšovaním sa jej zdravotného stavu a svorne žasli. Doktori, u ktorých bola pani v liečebnej starostlivosti, absolútne vylučovali možnosť, že by sa jednalo o akýsi placebo efekt, či inú silu sugescie, alebo že by mohol u nej v tomto stave zabrať nejaký z medikamentov, ktorý jej podávali, nakoľko tieto boli určené výlučne na tlmenie bolestí a iných nepríjemných príznakov ktoré sprevádzajú túto nemoc a nie na jej liečenie. Keď som zhruba po dvoch mesiacoch odlietal z J.F Kennedyho letiska, predtým skoro bezvládna susedka sa už vládala nielen posadiť, či postaviť, ale pohybovať sa aj bez akejkoľvek mimoriadnej asistencie druhého človeka, len za pomoci oporných barličiek. Keby som nevidel zdravotný stav dotyčnej pani na začiatku a následne s odstupom času, tak by som tomu určite neveril. Bol by som vlastne v roli neveriaceho „Tomáša“, a prečo aj nie, veď to bolo nepochopiteľné a medicínsky nevysvetliteľné.
Zúčastnené osoby a svedkovia toho, čo sa udialo mali aj spočiatku záujem odkázať do Lúrd, kde sa takéto zvláštne, či zázračné uzdravenia zaznamenávajú a veľmi prísne posudzujú, či sa skutočne jedná o niečo mimoriadne a dostupnými prostriedkami dnešnej aplikovanej medicíny, či vedy nevysvetliteľné, teda zázrak, alebo niečo iné. Nikto z očitých svedkov tejto mimoriadnej udalosti však nechcel vzbudzovať veľkú pozornosť tým, že by to bol aj oficiálne zverejnil k preskúmaniu. Všetci účastníci tohto zvláštneho uzdravenia si chceli z pochopiteľných dôvodov zachovať súkromie a ostať v anonymite, nakoľko proces uznávania takéhoto zvláštneho javu pri preverovaní, či sa jedná skutočne o zázrak je sprevádzaný dosť komplikovanou procedúrou posudzovania a mnohí z nich si zažili už aj tak dosť veľkú tortúru, ktorú im život nadelil …
Nech je tento nevšedný príbeh povzbudením pre všetkých tých, čo trpia na tele, či na duchu, nakoľko nič nie je nemožné a v živote skutočne platí, že: „Viera hory prenáša“ a nielen to …
————-
Zázrak možno vnímať ako mimoriadny jav zapríčinený nevysvetliteľným spôsobom, či silou, na ozrejmenie ktorého sú naše vedomosti a vedecké poznatky s ktorými disponujeme nepostačujúce tak, aby ho dokázali aj racionálne vysvetliť. Pri tvorbe predstáv o zázraku často intervenuje predpoklad absencie prirodzených zákonitostí v behu udalostí, ktoré ho sprevádzajú a demonštrujú …
Aj keď viem, že zázraky sa dejú … , neviem prečo, za akých okolností … jednoducho nerozumiem ich podstate, vy áno ???
© R.K.
Celá debata | RSS tejto debaty