Založ si blog

XVI. Príbeh: Výpoveď o konverzii dnešného človeka, „Precitnutie“

Po práci som si dohodol stretnutie s kamarátom, s ktorým sa poznám ešte zo študentských čias. Vzhľadom na nepriazeň počasia sme sa vybrali do neďalekej reštaurácie na kávu.

Ako sme tak sedeli a debatovali na rôzne témy, dotkli sme sa aj otázok súvisiacich s ekonomickými a politicko – spoločenskými otázkami dneška. Zrazu si k nám od vedľajšieho stola prisadol asi päťdesiatročný pán, ktorý bol odkázaný na invalidný vozík. „Prepáčte, že Vás vyrušujem vo Vašom rozhovore, ale téma, o ktorej sa rozprávate ma zaujala a niektoré veci mi pripomínajú môj osobný príbeh“. Objednal si ovocný čaj a po krátkej chvíli sa náš neznámy spolusediaci pustil do monológu. Jeho reč bola presvedčivá, rozprával pomalšie a snažil sa o lepšiu artikuláciu, aby mu vzhľadom na jeho zdravotný stav bolo rozumieť, nakoľko už aj na pohľad bolo zrejmé, že mimické svalstvo tváre mal čiastočne ochabnuté.

„Otec bol vplyvným straníckym funkcionárom a mne zabezpečil štúdium v zahraničí vo vtedajšom tzv. východnom bloku. Po ukončení univerzity som vstúpil do KSČ a po pracovnej línii som bol stranou menovaný za námestníka v dosť veľkom, vtedy prosperujúcom štátnom podniku. Osemdesiat percent produkcie bolo určenej smerom na západ. Prišiel november 1989 a s ním aj tzv. zamatová revolúcia. Bol nastolený nový demokratický režim a s ním spojené odštátňovanie, sloboda podnikania a iné potrebné atribúty naplňujúce obsah slov kapitalizmus, politická pluralita, demokracia . Ani chvíľu som neváhal a odhodil červenú stranícku knižku, nakoľko tak ako mi dovtedy pomáhala pri kariérnom postupe, zrazu mi bola na obtiaž. Stal som sa jedným z čelných predstaviteľov staro–nového manažmentu porevolučného podniku a vstúpil do novovytvorených politických štruktúr. Nový imidž a stranícke zázemie v novom diafazóne som potreboval. Nebol som taký naivný a nepodľahol som „lacnej propagande“ novovytvárajúcej sa demokratickej spoločnosti etablovanej na piesňach typu: „sľúbili sme si lásku…“, či rečníckym proklamáciám „občania, ak vydržíme, utiahneme si na určitý čas opasky, tak potom nám bude všetkým oveľa lepšie…“, aj keď nepochybujem, že vtedy to mnohí mysleli skutočne vážne. So staronovým vedením podniku sme našli veľmi rýchlo spoločnú reč. Podnik sme postupne začali úmyselne dostávať do straty a následného krachu. Kontrakty, čo by zabezpečili jeho plynulý chod síce boli, ale nám sa nechcelo pokračovať v jeho aj keď nie veľkej ale predsa prosperite. Vedenie podniku svojou ekonomickou činnosťou, či skôr nečinnosťou postupne znehodnotilo jeho skutočnú cenu. Ako top manažment sme po jeho znehodnotení kúpili podnik oproti jeho skutočnej hodnote za babku, cez vtedy fungujúcu „holandskú dražbu“, čo znamenalo sedemdesiatpercentnú cenu z ceny vyvolávacej, už aj tak hlboko podhodnotenej. Jednoducho sme ho vytunelovali. Tak sme teda privatizovali, veď to sa všade deklarovalo, bola to priam spoločenská potreba: „Aby hospodárstvo prospievalo treba rýchlo transformovať ekonomiku prechodom z vlastníctva štátu, spoločenského na privátne, teda previesť ho do súkromných rúk a súbežne s tým zaviesť tržný mechanizmus, nekompromisne. V princípe štátu zostali len niektoré strategické podniky alebo tie, ktoré by ani po privatizácii neprinášali súkromnému majiteľovi zisk s myšlienkou, veď štát, teda ľudia, ktorí ostanú poctivými daňovníkmi tieto straty zaplátajú. Tak sme teda transformovali, po svojom… Po čase sme firmu predali za tučný balík peňazí zahraničnému záujemcovi. Bol som v balíku, finančne za vodou. Hovoril som si, kto má peniaze má aj moc a samozrejme konexie v novovytvorenej spoločnosti na každej úrovni jej riadenia. Nebola to len nejaká nesprávna hypotéza, ale tak to aj skutočne fungovalo. Nebral som ohľad na nič. Bolo mi úplne jedno, čo bude s ľuďmi, ktorí aj za mojej účinnej pomoci prišli o prácu, o chlieb, na ktorý boli odkázané ich rodiny, vrátane ich deti. Kapitál sa mi rozrastal ani neviem ako, založil som si vlastnú firmu. Teraz skutočne robili za mňa druhí. Môj manažment som primerane odmeňoval. Žiadal som od nich „len“ zhodnocovať to čo mám a absolútnu lojalitu, nuž a mukli (tak som volal výkonných pracovníkov) robili aj za minimálnu mzdu. Komu sa nepáčilo: “Nech sa páči, môžeš odísť, na Tvoje miesto za tých istých podmienok už klopú na dvere ďalší desiati a ešte budú povďační, že budú mať aspoň čo do úst.“

Neznámy muž pokračoval: „Viedol som bohémsky život, veď bohatstvo, ktoré som nahonobil bolo potrebné aj odprezentovať navonok. Exkluzívny dom v lukratívnej časti Bratislavy, najnovšie limuzíny. Nuž a ako by to bolo, keby podnikateľ môjho formátu nechodil na večierky, ktoré navštevuje novoušľahaná smotánka, mnoho ráz však veľmi „kyslej chuti“. Veď tam medzi „high society“ sa robí biznis, udržiavajú pôvodné a nadväzujú nové zaujímavé kontakty. V jednej ruke som zvykol držať šampanské, či koňak, v druhej cigaretu. Domov som sa vracal až ráno, podgurážený s opojujúcim pocitom vlastnej dôležitosti. Okrem mojich finančných aktivít a troch – štyroch hodín spánku som musel aj relaxovať. Môj oddych som ponímal v podobe návštev kasín, kde som ľahko nadobudnuté peniaze s pocitom dôležitosti v podobe žetónov okázalo hádzal na ruletový stôl. Nerobilo mi žiaden problém minúť za noc aj niekoľko desaťtisíc korún. Na druhý deň som prespal kocovinu, vypil krígel silnej čiernej kávy, nabral novú energiu a opäť sa s vervou pustil do kšeftov, či to bolo na hrane zákona, alebo aj protizákonné, to ma nezaujímalo a morálka ? Už samotný pojem mi bol viac ako komický. Veď keby náhodou niečo „prasklo“, tak som mal dosť peňazí na to, aby sa to zatutlalo a „vplyvní“ kamaráti by ma určite nenechali v štichu, veď sme išli v mnohých aktivitách spolu. Stal sa so mňa exemplárny narcista a egocentrik, nuž ad absurdum sociopat na pohľadanie, ale bol som „in“. V mojom konaní som sa riadil výlučne princípom účel svätí prostriedky. Každý okolo mňa bol hlúpy niktoš, pomáhal som si pri tom taktikou, že som každého ponižoval, veď najľahšie človek navonok podrastie nie vtedy, keď na sebe seriózne pracuje, je to dosť namáhavé a neefektívne, ale keď druhého stlačí pod svoju úroveň.

Okrem firmy, ktorá dobre prosperovala som mal rozrobených dosť aktivít na kapitálových trhoch. Obchodoval som s cennými papiermi, chcem povedať moji ľudia. Turbulencie na svetových burzách spôsobili, že moje aktivity, ktoré som mal rozrobené v cenných papieroch, začali mať len mizivú hodnotu. Keď sa kríza začala globalizovať prišlo aj na moju firmu. Dopyt skoro žiadny, nuž tak som bol nútený dať firmu do konkurzu. Na dôvažok som bol s manželkou v rozvodovom konaní. Vraj sa rozhodla ísť na lepšie, či za lepším…

Deti mám už dospelé, platím im nemalé peniaze za štúdium a pobyt v zahraničí. Sme v sporadickom kontakte, cez e – mail. Na Vianoce zvyknú poslať pohľadnicu. Častejšie sa však ozvú len vtedy, keď im vysychajú finančné prostriedky a na účet potrebujú poukázať ďalšie peniaze.

Takýto spôsob života a uvedené okolnosti, ktoré sa udiali, mi na zdraví fakt nepridali. Dostal som porážku. Za pomoci lekárov a financií, ktoré mi ešte ostali som sa z toho relatívne vylízal. Mojím najvernejším priateľom je teraz tento vozík „plne automatizovaný“.“ Usmial sa, bola to však skôr grimasa, nakoľko to čiastočne paralyzovaná mimika tváre ešte úplne nedovoľovala.

„Prečo hovorím o vozíku ako o vernom priateľovi ? Veď mi veľmi dobre slúži, nič za to nepýta a na rozdiel od takzvaných predošlých kamarátov, či spoločníkov, nehovoriac o žene ma neopustí. Keď totižto fiktívni kamaráti videli, že im „finančne nemám čo povedať“, nemôžem zveľaďovať ich biznis a namiesto luxusnej limuzíny mám tento vozík, začali ma ignorovať.

Práve vtedy, keď ma lekári ako-tak dali dohromady, mal som more času na rozmýšľanie. Najprv som sa ľutoval, potom som prešiel do ofenzívy. Začalo to otázkami, ktoré som si nikdy nekládol, nemal som na ne čas a ani chuť sa nimi zaoberať. Kto som, kam kráčam a prečo, čo je mojím poslaním v živote, až po otázky typu, ako to bude po smrti, či bude niečo ďalej ? Súbežne s tým sa mi začalo zobúdzať aj svedomie, ktoré ma začalo hrýzť, hlavne v súvislosti so všetkými tými vecami, ktoré som pri svojej zištnosti napáchal. V snoch sa mi vtierali možné osudy ľudí, ktorých som ľahkovážne poslal na dlažbu a nekalé praktiky, ktoré som používal len aby som zhŕňal majetok, peniaze, fetiš (ktorému som sa klaňal) za účelom, aby sa následne klaňali iní mne.

Dostali sa mi do rúk knihy východných kultúr, či lepšie povedané také nesúrodé kompiláty kresťanstva a východných filozofií, sinkretizmus. Tieto špekulatívne názory sa mi prihovárali. To čo sa mi prihodilo som teda bral ako životnú karmu za moje nekalé skutky, ktoré som činil v predchádzajúcom živote. Princíp reinkarnácie bol pre mňa veľmi vábny, konvenoval mi. Veď podľa tohto princípu sa opätovne narodím, a potom budem robiť reparát, odčiním to. Vlastne až dnes viem, že išlo o filozofiu mnohých siekt, ktoré neraz „oslobodzujú“ človeka tým, že ho nepriamo pomáhajú zbavovať zodpovednosti za jeho počínanie, a tak brať človeku jeho podstatu, ľudskosť, vlastné ja. Keď nebudeš až taký ľudský a dobromyselný v tomto živote, tak to v tom druhom budeš môcť odčiniť. Veď to je fantastické, nie ? Dokonca som sa nechal nachytať jedným „kazateľom“, ktorý prišiel z odniekiaľ z USA „evanjelizovať“ postkomunistické, vraj ateizmom nainfikované Slovensko ako dedičstvo predošlej ideológie, ktorá sa tu zakorenila po komunistickom režime. Robil to dosť zvláštnym spôsobom, s tvrdeniami: „Vesmír to som JA a môžeš byť aj TY, ak …, tak prečo sa kvôli niečomu sužovať. Filozofia typu, sám sebe bohom, sám sebe pánom …“

Tak ako som precitol z kritického stavu, ktorý som prežil po mozgovej porážke na jednotke intenzívnej starostlivosti, zobudil som sa aj v otázkach nazerania na život, čím som sa dostal aj z tejto bludnej uličky, labyrintu fikcií a sebaklamu.

Vzhľadom na môj nie dobrý zdravotný stav som si vybavoval invalidný dôchodok. Ani vo sne by ma nenapadlo, koľko dokladov k priznaniu invalidity budem musieť doložiť úradom. Musel som sa teda pustiť do prehľadávania mojich osobných dokladov, ktoré som tak ako som ich dostal založil a viac som sa už k nim nevracal. Ležali v spodnej zásuvke, ktorú som roky rokúce neotváral. Každý jeden dokument som musel chytiť do ruky. Bola to však aj dobrá príležitosť spraviť si v týchto veciach konečne poriadok. Medzi dokladmi som naďabil na obal v ktorom som našiel môj krstný list spolu s vyšívanou bielu košieľkou, ktorú som ako malé dieťa dostal spolu s ním do vienka ako znak nevinnosti pokrsteného dieťaťa, inocenta. Pod ním som našiel fotku. Mal som na nej desať rokov. Bol som na nej sviatočne oblečený, v rukách som držal sviecu z jednej strany pri mne stála moja dobrá, usmievajúca sa mama, dnes už nebohá a na druhej moja stále veselá babka, ktorá vedela piecť asi tie najlepšie buchty na svete, a nielen to … Táto fotografia ma natoľko oslovila, že som si ju dal do rámika a postavil na nočný stolík tak, aby som ju mal stále, keď budem vstávať a večer líhať do postele na očiach.

Zopár dní som si rekapituloval a analyzoval môj celý doterajší život. To všetkom, čo som prežil v detstve a hodnoty v akých som bol vychovávaný. Práve táto myšlienková retrospektíva môjho detstva bolo tým spúšťacím mechanizmom, ktorá ma prinútila konfrontovať sa s mojou dospelosťou, kedy som si nechal do života vpustiť riadny zmätok cez moju pýchu a avantúry s tým spojené. Tak ako som sa pustil do upratovania pozabudnutej zásuvky, začal som si upratovať aj vo svojom vnútri. V duchu som si položil otázku a vzápätí na ňu našiel aj odpoveď: „Čo ja vlastne hľadám ? Veď moje korene sú niekde úplne inde, bol som vychovaný ako kresťan!“ Vôbec mi pritom nezáležalo na tom, či katolík, evanjelik, alebo príslušník inej nezdeformovanej denominácie, ale kresťan… Keď som si uvedomil, kde hodnotovo patrím vôbec mi nezáležalo na konfrontácii s tými niektorými jednotlivcami, ktorí sa navonok za kresťanov považujú a vlastne ostávajú v pozícii kresťanských „šoumenov“. Tých niektorých ľudí, ktorí by chodili v nedeľu do kostola aj po kolenačky, len aby ich každý videl, a mali navonok dobrú povesť a imidž. Vzápätí však robia podlosti, intrigy, úskoky. Zvláštna je aj tá vec, že práve takéto typy ľudí najviac moralizujú, akoby podvedome chceli cez poukazovanie na chyby druhých očistiť sa sami pred sebou. Ale, veď to je každého osobná vec, každý z nás má svoju slobodnú vôľu a svedomie. To je však skôr vidiecky fenomén, ktorý sa migráciou dostal aj do väčších miest. To, že niektorí ostentatívni kresťania vzbudzujú pohoršenie je už iný problém, nakoľko nahrávajú na smeč neprajníkom kresťanstva a dávajú im možnosť poukazovať na ich farizejstvo, ktoré sa následne generalizuje na všetkých, bez rozdielu. Zároveň je fajn, že som nepreskočil na druhú stranu koňa a nestal sa zo mňa ako to niektorí ľudia nazývajú náboženský fanatik. Beriem všetko triezvo, v tomto ohľade som si našiel tú správnu strednú, „triezvu“ cestu.“

Pánko, sediaci na vozíku sa nachvíľu zamyslel a následne pokračoval: „Je to paradox. Nebyť tohto zdravotného problému, hľadania a nájdenia seba samého, veru neviem kam by sa môj život ďalej uberal a koľko „paseky“ by som ešte napáchal bez toho, aby som si to vôbec uvedomoval, tobôž doznal. Hoc sa v súčasnosti pozerám na svet z malej výšky, tak ako mi to umožňuje sedačka môjho štvorkolesového vozíka, predsa sa pozerám na svet z oveľa väčšieho nadhľadu ako kedykoľvek predtým, k čomu mi paradoxne dopomohli moje osobné skúsenosti a poznatky, ktorými som prešiel, hoc boli mnoho ráz dosť trpké, ale aj napriek tomu som už dnes vnútorne vyrovnaný a skutočne aj naozaj spokojný. Našiel som sám seba, aj keď mi to trvalo dosť dlho a prešiel som dosť krivoľakou cestou, aby som sa svojou vnútornou podstatou dopracoval tam, kde som dnes….“

My s priateľom sme celý príbeh pozorne počúvali až do konca. Náš neznámy spoločník sa ospravedlnil za to, že nás svojím rozprávaním zdržal, zaplatil svoj účet, rozlúčil sa a pomaly pridal ručnou páčkou „plyn“ na svojom elektrickom vozíku …

© R.K.

XXII. Príbeh: Čo je „liekom“ proti ľudským neduhom ? (Ako mi to iluzórne vysvetlil môj maloletý syn, prváčik ZŠ).

23.12.2014

Bol zápis do prvej triedy základnej školy. Jedna z otázok pre nás rodičov bola na ktorý z voliteľných predmetov prihlásime nášho syna. Etika, alebo náboženstvo. Rozhodli sme sa pre náboženstvo, viac »

XXI. Príbeh: “ P o k u š i t e ľ “ . . .

12.11.2014

Bol bežný pracovný deň v strede týždňa. Po hektickom pracovnom dni a po krátkej návšteve u svojich rodičov bývajúcich len dve zastávky od môjho bytu som mieril domov. Zvyčajne som chodieval viac »

XX. Príbeh: Taký „obyčajný“ bezdomovec . . .

08.11.2014

Bola sobota a mojou rutinnou povinnosťou bolo spraviť nákup na nasledujúci týždeň. Auto som nechal na parkovisku pred supermarketom. Všetko čo som potreboval nakúpiť som aj rýchlo zrealizoval, viac »

Bielorusko, minsk, protest

Na zakázaný protivládny protest v Minsku prišlo asi 700 ľudí

25.03.2017 14:53

Približne 700 demonštrantov odolávalo ťažko ozbrojenej poriadkovej polícii v centre bieloruského hlavného mesta Minsk.

Ursula von der Leyenová

Berlín požaduje, aby USA prejavili uznanie prínosu Nemecka pre NATO

25.03.2017 14:38

Nemecká ministerka obrany vyzvala Spojené štáty, aby uznali angažovanosť Nemecka v NATO a prejavili mu za jeho prínos uznanie.

Poland Europe

Tisíce Poliakov demonštrovali vo Varšave na podporu EÚ

25.03.2017 14:35

Míting vo Varšave sa konal pod heslom Milujem ťa, Európa a bol aj výrazom nesúhlasu s konaním poľskej vlády.

parlament, fico,

Fico: Rozšírenie návrhu o ďalšie amnestie je na poslancoch

25.03.2017 13:54

Postoj predsedu vlády Roberta Fica sa k zrušeniu Mečiarových amnestií od roku 1998 nemenil.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 22
Celková čítanosť: 147376x
Priemerná čítanosť článkov: 6699x

Autor blogu

Kategórie