Fragmenty zo života, príbehy:

Po niekoľkých rokoch odmlčania sa manželke ozvala jej niekdajšia spolužiačka z vysokej školy. Bola v Bratislave a chcela využiť príležitosť stretnúť sa a porozprávať o spoločných zážitkoch čo prežili počas štúdia na internáte a samozrejme rozvinúť debatu o tom ako sa ich životy uberali ďalej. Dohodli sme sa na tom, že sa stretneme u nás doma.

Po všeobecnej zoznamovacej konverzácii sa náš hosť rozhovoril o tom, čo nasledovalo po štúdiu.

„Po skončení univerzity som ostala na škole spravila som si kandidatúru. Následne som začala pracovať v renomovanej zahraničnej firme. Poctivo som pracovala, drala som sa za kariérou stúpala som po spoločenskom rebríčku, až som sa prepracovala na pozíciu zástupkyne uvedenej firmy pre Slovensko. Čo sa týka mužov, mala som známosti, žiadna však nevydržala dlhšie. Nuž možno bola chyba vo mne, bola som asi príliš náročná, prieberčivá alebo ma priateľ prehliadol, že sa s ním hrám, „mám navrch“. Žila som na dosť vysokej nohe. Hľadala som dokonalosť, pričom sama som taká nebola, vlastne som ani nemohla byť, len som si to o sebe myslela. Okolie ma vnímalo ako peknú, vysokú, štíhlu, vzdelanú, inteligentnú, nuž celkovo úspešnú atraktívnu, no aj napriek tomu ako plynul čas som sa stále viac cítila vnútorne prázdna a nenaplnená. Žena, ktorá dychtivo začala túžiť po niečom inom, ako sú konferencie, recepcie, spoločenský honor. Bola som tým už dosť nasýtená, vlastne až „prejedená“. Bola som ako na kolotoči, môj úspech sa mi stal monotónnou rutinou.  Tento stav bez solídneho partnera a dieťaťa ma začal znepokojovať. Z „úspešnej“ kariéry a nenaplnenosti na strane druhej som začala byť frustrovaná. Bola som si až príliš vedomá skutočnosti, že moje ženské biologické hodiny odťukávajú možno posledné minúty. Mala som tridsaťdeväť rokov. Kúpila som si  letný zájazd do lukratívnej destinácie pri mori, chcela som vypnúť a prísť na iné myšlienky. Na dovolenke som sa zoznámila s mojím mužom. Žiaden extra fešák. Jeho rodičia boli emigranti z bývalého Česko – Slovenska, odkiaľ emigrovali po rozčarovaní z nenaplnených ideálov dubčekovej éry, ktorú preťala okupácia, vojenská intervencia sovietskych a ostatných „spojeneckých armád“ vtedajšej Varšavskej zmluvy v roku 1968. Neviem ako to funguje, ale niečím ma ten človek aj napriek mojej vyberavosti a tvrdým kritériám na mužov oslovil, až do takej miery, že po polročnej známosti sme sa zobrali. Opäť sme však boli pracovne vyťažení a uponáhľaní, tentoraz obaja. Každú voľnú chvíľku sme sa však snažili venovať jeden druhému. Veľmi sme túžili po dieťati, nehovoriac o mne. Materinský inštinkt a   túžbu po dieťati som pociťovala už dávnejšie, teraz to však bolo ešte vystupňované tým, že som bola vydatá a mali sme „všetko“. Myslím tým spoločenské postavenie, materiálne zabezpečenie a harmonické manželstvo. Aj napriek tomu sme s manželom v našej dvojčlennej rodine cítili akúsi ťažko opísateľnú prázdnotu. Moje rovesníčky boli síce bez titulov, nie až tak majetné a na „výslní“ ako ja, ale o to viac vyrovnané a spokojné s rodinami o troch – štyroch členoch. Keď som ja naháňala tituly CSc. (PhD.) a chodila opitá vlastným úspechom z naplnenia môjho napredovania v kariére, ony sa vytešovali so svojimi ratolesťami pri prechádzkach s kočíkom, na detskom ihrisku. Ja som to vtedy hodnotila skôr slovami: „Nuž ďakujem pekne namiesto toho, aby si užívali života zavalili sa deťmi“. Dnes to však už hodnotím úplne inak. Ony si užívali život cez iné hodnoty, naplnili svoje poslanie ženy a matky,  ja som bola zavalená prácou a priam posadnutá svojou samoľúbosťou.

Ani po dvoch rokoch manželstva som neotehotnela. Začala som mať aj dosť veľké obavy, aby ma môj manžel z tohto dôvodu neopustil, nakoľko veľmi chcel, aby sme boli aspoň trojčlennou rodinkou. Nič som nenechávala na náhodu a začala som chodiť intenzívnejšie po ženských lekároch. Vyšetrenia u lekárov sme nakoniec podstúpili obaja, teda aj môj životný partner. Z vyšetrení vyšlo najavo, že po zdravotnej stránke som „na vine“ bola ja. Počas dvoch rokov som sa priebežne liečila, užívala predpísané lieky cvičila špeciálne cviky, zdravo som sa stravovala, znížila pracovné nasadenie a eliminovala stres. Dokonca som absolvovala dva liečebné pobyty.

Po štyridsiatke mi viacerí odborníci nezávisle na sebe povedali. „Pani musíte sa zmieriť s tým, že vlastné dieťa už mať nebudete“. Uvažovala som aj o tom, že by sme si dieťa adoptovali. Nevedela som však ako budem reagovať na to, že nebudem pokrvnou matkou a nechcela som v tejto pre mňa špecifickej situácii zlyhať po stránke vzťahovej, citovej. Lekári však prišli ešte s jedným návrhom.“Pani vo vašom prípade existuje pri dnešných metódach ešte jedna možnosť. Oplodnenie in vitro (mimotelové)“. Povedané jednoducho počať dieťa cez skúmavku. Aj napriek tomu, že voči takémuto prístupu som mala výhrady túžba po dieťati bola silnejšia. Absolvovala som dva takéto zákroky. Bezvýsledne. Ani jedno oplodnené vajíčko mimo môjho tela sa po aplikácii do maternice sa neujalo. Úplne som strácala nádej. Do práce som začala chodievať pešo, auto som nechala v garáži tak aby som si mohla vyvetrať moju znepokojenú hlavu, myseľ. Po ceste som míňala kaplnku. Napadlo mi, že vojdem dnu a naberiem do seba trošku pokoja z atmosféry interiéru renesančnej stavby. Sadla som si na lavičku a začala premýšľať, vlastne to bolo akési rozjímanie, prosba, či skôr modlitba. Myseľ sa mi upokojila a moje myšlienky už neboli také prelietavé nesústredené. Táto pozitívna skúsenosť blahodarne zapôsobila na moju psychiku. Tak som tento pozitívny zážitok zmenila na každodenný zvyk. Stále, keď som išla do práce alebo z práce domov, zastavila som sa v tomto malom kostolíku a takto opätovne naberala vnútornú silu. Raz keď som tak sedela v lavici a rozjímala v kaplnke, bol tam aj starší kňaz, ktorý sa modlil pri malom oltáriku. Ja ani neviem prečo som sa v mojom vnútri zrazu tak rozcítila, že sa mi začali z očí kotúľať slzy. Poutierala som si tvár a pobrala sa z kostolíka von. Ako som vychádzala spomedzi úzkych lavíc, môj pohľad sa stretol so zrakom kňaza, ktorý sa už tiež uberal preč. Spomalila som. Kňaz podišiel ku mne. „Mladá pani. Trápi vás niečo? Ako Vám môžem pomôcť? Nechceli by ste sa so mnou aspoň vo všetkej diskrétnosti porozprávať ?“ Jeho ponuku na rozhovor som prijala. Vyrozprávala som sa mu, vlastne to bolo také vnútorné vyžalovanie s problémami, ktoré dusili moje vnútro a robili ma nešťastnou. „Pani vy ste veriaca ?“ Povedala som mu, že som pokrstená a že na nový rok zavítam aj do kostola, nakoľko si zvyknem robiť taký vnútorný odpočet predošlého roka a v skrytosti v kútiku duše prosím o ďalší dobrý rok, ktorý stojí predo mnou. Kňaz sa na mňa priateľsky s výzorom spolupatričnosti pousmial a opýtal sa ma, či mi môže dať aspoň požehnanie. Súhlasila som. Tak aj urobil a následne mi povedal: „Pani nestrácajte nádej. Zotrvajte v otvorenosti a úprimnej túžbe. Bohu nie je nič nemožné a keď má človek čisté úmysly a tie vaše sú, všetko sa dá vyprosiť. Nič sa nebojte, zbavte sa nezmyselnej beznádeje a všetkých svojich úzkostí, vytrvajte v prosbe a budete matkou“. Kňaz to povedal tak presvedčivo, že mi to dodalo obrovskú vnútornú energiu, o ktorú som sa sama svojimi pochybnosťami oberala.“

Asi po štyroch mesiacoch som bola na kontrole u svojho lekára. Nič nehovoril, len krútil hlavou. „Je to možné ? Veď vy čakáte dieťa.“ Nechcela som veriť vlastným ušiam. Bolo to tak. Po deviatich mesiacoch túžobného očakávania sa mi, teda nám s manželom narodil pekný, zdravý chlapček, Miško. Dnes má dva rôčky. Život sa mi úplne zmenil. Zmenil od základu, hlavne svojím zmyslom a kvalitou k lepšiemu, k oveľa lepšiemu a kvalitnejšiemu, plnohodnotnému životu. Prehodnotila som všetky priority, podľa ktorých som sa správala v dobe, keď som sa nechávala unášať vlastnou „dôležitosťou“. Apropo, keď som s Miškom na prechádzke, nikdy sa nezabudnem s ním zastaviť v kaplnke, kde som chodievala prosiť. Dnes chodím ďakovať. Je to neopísateľný pocit, keď tam chodíme dvaja, ja a môj malý rozkošný Miško nový zmysel môjho života …“.

——————

Po vypočutí tohto príbehu som si položil otázku: V čom spočívala táto zmena a výsledok, ktorým bol malý Miško. Boli to medikamenty a procedúry, ktoré žena podstúpila alebo silná sugescia, čo spustila v jej organizme určité samouzdravovacie procesy, teda všetko na pochopiteľnej „horizontálnej úrovni“ alebo tu zapracovala transcendentnosť, nám smrteľníkom nepochopiteľné fenomény „vertikálneho rozmeru“, čo prevyšuje naše ľudské vedomosti a limitované schopnosti ? Nuž každý jeden, ak chceš, hľadaj a nájdi odpoveď na to sám …

© R.K.