Spolu s manželkou sme si chceli spríjemniť jeden z mnohých sobotňajších večerov. Zaobstarali sme si lístky do divadla na jednu z klasických Shakespearových dramatických hier. Keď sme vyšli z budovy divadla von na ulicu, spustil sa prudký lejak. Razom sme precitli sme z pekných dojmov, ktoré v nás zanechalo brilantne zahrané predstavenie, a vhupli do reality jesenného počasia. Vzhľadom na nepríjemné počasie sme si objednali taxík, aby sme nezmokli až do nitky a dostali sa čím skôr domov. Taxík prišiel za krátku chvíľu. „Kam to bude ?“ Spýtal sa taxikár zaužívanou hantírkou. Povedali sme cieľ našej jazdy a len čo sme nasadli do auta, hneď sme sa pohli. Šofér taxíka bol taký mladší uhovorený chlapík. „Z divadla, čo ?“ „Áno, bolo to fajn a zároveň sme aspoň na okamih „preťali“ stereotyp všedného pracovného týždňa. Len vy ste dofrčali, tak rýchlo, že som sa ani nenazdal. Keby všetko v živote fungovalo takto podľa princípu „švajčiarske hodinky“. „Bol som pri vás s autom, hneď nakoľko som obdržal správu o vašej objednávke z dispečingu a ja som stál hneď za rohom divadla. Bol som tam odviesť kunšaftov z tamojšej herne. Mám viacerých takýchto zákazníkov. Ten, kto sa vie zabrzdiť v hazarde, to je ešte fajn prípad. S hrou je to však ako s alkoholom. Jeden vie určiť svoju mieru a povie si dosť, iný pije až kým neskončí pod stolom.“ Taxikár pokračoval v rozprávaní:
„Po páde komunizmu, súbežne so zbúraním železnej opony, ktorá nás viac-menej od konca II. svetovej vojny až do 17. novembra 1989 izolovala od západného, kapitalistického sveta a spôsobu tamojšieho života, sme nepoznali nástrahy, ktoré na nás naivných ľudí z východného bloku číhajú. Všetko sme videli len cez ružové okuliare. Nuž je to ako s tou povestnou mincou, ktorá má svoj rub a líce a my sme sem zo západu naťahali spolu s kapitalizmom aj také veci, čo sme tu vonkoncom nepotrebovali. Nečudujme sa, veď naša naivita až názorová infantilnosť sa tu pestovala plných štyridsaťštyri rokov. Ani svetoznáme kasína, či už v USA v Las Vegas, Atlantic Cyti, či v Európe, v Monaku, čo sú mestá predstavujúce Mekku hazardu, nie sú vonkoncom žiadnymi charitatívnymi organizáciami. Je to dobre premyslený zlegalizovaný zlodejský „biznis“, v ktorom lietajú obrovské milióny, pardon miliardy dolárov, ktoré však vonkoncom netečú do vrecka hráčov, ako tomu napovedá osvietená, ligotavá reklama aj keď sem-tam sa pritrafí aj obrovská výhra, ale to je len taká volavka pre druhých. Grošíky z takýchto „podnikateľských aktivít“ sa hromadne sypú do mešcov vlastníkov týchto zariadení, ktorí sú v nejednom prípade poprepájaní aj na politické „špičky“, či na podsvetie a navzájom si nahrávajú, veď ide o prachy a tie dokážu počas relatívne krátkej doby vygenerovať finančnú oligarchiu aj z príjmov plynúcich z tejto oblasti a to je v súčasnosti aj náš prípad, prípad východnej a strednej Európy.“
„Teda tento fenomén infiltroval rýchlo a hlboko sa zakorenil aj u nás na Slovensku a stal sa súčasťou našej „podnikavej spoločnosti“, pardon jednotlivcov, spoločnosť „len“ udeľuje pečiatky a vystavuje povolenia k takémuto druhu „biznisu“. „Podnikatelia“ v tejto sfére sa odvolávajú na slobodu v podnikaní, liberalizáciu trhu. Po spoločenských zmenách, ktoré sa na Slovensku udiali sa začal nekontrolovane množiť hlavne v podobe hracích automatov. Rástli ako huby po daždi a boli umiestňované všade tam, kde sa dalo. Zavítali dokonca do každej krčmy, každého „pajzlu“ a obce, a to bol úmysel. Alkohol, spoločnosť, potreba odviazať sa, túžba po ľahkej dostupnosti peňazí, veď podľa názvu sa jedná o výherné automaty. Beda však tomu, kto tomuto hazardu prepadne. Dnes je už všeobecne známe, že od uvedených hier vzniká závislosť. Hráč sa po čase dostáva do ich osídiel a prestane hľadieť na čas a mnoho ráz aj na minuté peniaze. Hra ho jednoducho pohltí. Keď gambler hrá, cíti sa fajn. Asi sa začnú v jeho tele vylučovať hormóny šťastia, či aspoň pohody, či určitého uvoľnenia sa, čo je umocnené tým, že každú chvíľu očakáva, že na displeji obrazovky automatu stlačením gombíka naskočí to správne usporiadanie obrázkov, či čísiel, ktoré znamenajú výhru. Áno, dá sa vyhrať, ale len „raz“ a to raz je najhoršie vtedy, keď je to pri prvom sadnutí si za „jednorukého banditu“ (tak volajú hracie automaty v USA). To je práve najlepšia návnada, nakoľko hráčska premiéra, ktorá zanechá v hráčovi pozitívne skúsenosti a emócie na základe výhry je veľkým magnetom, aby sa sem opäť vrátil pre ďalšiu výhru, a to je pre mnohých cesta „do pekla“. Obzvlášť elektronicky riadené herné mašiny, ktoré sú ovládané elektronikou sú strojmi s možnosťou nastavenia pravdepodobnosti výhry, ktorá sa v tom lepšom prípade pohybuje 70 % ku 30 % samozrejme v prospech jeho vlastníka. Teda v tomto prípade dokonca neplatí ani matematika a teória pravdepodobnosti akoby si človek na prvý pohľad myslel. Prečo takéto aktivity naša spoločnosť podporuje, či umožňuje ? Prvým faktorom je už spomínaná sloboda podnikania a pre ľudí, ktorí nemajú morálne zábrany si položia otázku. Prečo nevyužiť možnosť istého a v podstate bezplatného zisku. Nevylučujem aj možnosť, že nezriedka do celého systému vstupujú, nuž zjemním to, aj finančné „stimuly“ takzvaných podnikateľov v tejto oblasti pre ľudí, ktorí rozhodujú o udeľovaní licencií k ich prevádzkovaniu a v neposlednom rade aj priori garantované zisky z takejto činnosti a následných poplatkov z toho plynúcich, ktoré sú príjmom rozpočtu obce. To by bola jedna strana mince. Druhá je tá, čo to so sebou prináša pre gamblerov, ich rodiny a celú spoločnosť. Z pozície hráča je to vyhadzovanie peňazí von z okna, čo ide mnohokrát až do extrému. To v konečnom dôsledku to zožobračuje ich rodiny, čo v nejednom prípade vedie k rozpadu manželstiev, rodín, až po dramatické konce pri upadnutí do zúfalej situácie, do ktorej sa hráč neraz zamotá. Nehovoriac o náraste rôznej formy kriminality, ktorá tieto aktivity sprevádza.“ Taxikár sa pri rozprávaní zastavil a pokračoval otázkou: „Prepáčte, nenudím vás ?“ „Nie“, skoro zborovo sme na otázku odpovedali súbežne s manželkou.
„Už keď sme pri tej téme gamblingu, tak som sa stretol z rôznymi prípadmi jeho obetí. Vlastne nemusím chodiť ani ďaleko, jedná sa o môjho bratranca. Hneď po takzvanej zamatovej revolúcii si kúpil zájazd do krajiny neobmedzených možností, Spojených štátov amerických. Zvedavosť je silná gravitačná sila. Zamieril si to pre nás bežných smrteľníkov do zaujímavo znejúcej destinácie Los Angeles a následne na americké pomery nie až tak vzdialeného mesta s množstvom atrakcií a hlavne hazardu a kasín, Las Vegas. Z prvých dojmov bol uchvátený, všade svetelné reklamy, vyhrávanie muziky, množstvo barov a hlavne tých kasín. Samozrejme, že neodolal, prvýkrát zavoňal pach hazardu, kde nie je vôbec zriedkavosťou, že z chudobného sa behom okamihu stane milionár a z milionára žobrák. Po návrate na Slovensko a relatívne úspešnom „gamblérskom turné“ v USA bratranec začal navštevovať podniky uvedeného typu na slovenský spôsob. Vlastne stal sa stálym zákazníkom zariadení, kde boli umiestnené hracie automaty. Čo zarobil, to nechal v hladnom automate, ktorého žalúdok s veľkým apetítom na vložené peniaze do hry, skoro každý večer vyprázdňoval jeho peňaženku. Na druhej strane majiteľ, ktorý si chodieval aj s kumpánmi pre solídne tržby, jazdil na tých najexkluzívnejších autách. Až po čase ťuťmákovi jednému došlo, že neúmerne vysoký životný štýl majiteľa herne platí vlastne on a jemu podobní súkmeňovci, gambleri. Jeho vrecká skoro hneď po výplate ostali vylízané skoro dočista. Keď mu došla hotovosť, ktorú mal u seba, začal peniaze vyberať z účtu, na ktorom mal v banke uloženú finančnú rezervu na horšie časy. Zriaďovatelia herne to mali dobre premyslené, či odkopírované zo západu, kde sa s týmto „boom„ fenoménom už lúčia, resp. už dávno rozlúčili, nakoľko si spočítali finančný výnos na strane jednej a niekedy asi ani nevyčísliteľné straty na strane gamblerov a v neposlednej rade spoločnosti samotnej… Pri hre bol do stupídne blikajúcej obrazovky ponorený tak pohrúžene až bol ako zhypnotizovaný a sledoval, či konečne príde výhra. Krupiérka medzitým roznášala „bezplatne“ alkoholické nápoje. Nuž vlastne nápoje, ktoré do seba nasával si už tým, že hral so zákonitým záporným saldom (prehrou) si vlastne niekoľkonásobne zaplatil on sám. Prezentovali to však ako občerstvenie na rozptýlenie a lepšiu zábavu pre klientelu na účet podniku. Opak bol pravdou, nešlo o nič iné len ešte viac oslabiť už tak dosť oslabenú vôľu odolať hazardu. Tento chtíč po hraní a fiktívnej výhre servírovaný alkohol len umocňoval. Keď bratrancovi došli peniaze, začal si ich požičiavať. Prv od banky, ktorá mu ich bez problémov poskytla, nakoľko deklaroval oficiálny príjem, keďže vtedy bol ešte zamestnaný. Keď stratil prácu, začal si požičiavať od známych pod rôznymi zámienkami. Vraj ani sám nevedel aké originálne veci je si schopný človek vymyslieť, keď si potrebuje požičať peniaze na to, aby stoj čo stoj zaplátal jednu dlžobu tým, že mu vznikne ďalšia a k tomu ešte väčšia. To však už bol v rozvodovom konaní, nakoľko mu nebolo rady ani pomoci. Takto si vyrobil veľké dlžoby. Od veriteľov mu prichádzali upomienky, výzvy na splatenie dlhov, on ich však ignoroval. Utekal sám pred sebou, bežal po trasovisku a čím viac sa snažil utiecť „z miesta činu“, tým viac sa ponáral do bahna. Všetko mu začalo prerastať cez hlavu. Už si tie veci pri tej celej spleti komplikácií, ktoré sa na neho hrnuli asi ani nedokázal poriadne usporiadať v hlave a tak stratil reálny úsudok a možno aj snahu zaradiť spiatočku a postupne sa z tohto marazmu vyprostiť von. Zo vzniknutej situácie ho prenikla úplná bezvýchodiskovosť a opantalo zúfalstvo. Celý príbeh, ktorý sa odohral v jednu noc mi bratranec vyrozprával osobne do najmenšieho detailu. Večer, keď išiel tiež z herne s prázdnymi vreckami bol vraj úplne na dne. Cítil sa najnešťastnejším človekom na svete. Prechádzal okolo otvorenej večierky. Zalovil vo všetkých vreckách oblečenia a s veľkým prekvapením prstami v náprsnej kapse bundy nahmatal päťeurovú bankovku. Pri tom všetkom zdeprimovanom rozpoložení, v ktorom sa v tú chvíľu nachádzal, na moment pookrial. Mal peniaze na jednu fľašku, jeden litrík vína, ktoré mu malo aspoň na chvíľu pomôcť na všetko zabudnúť. Bol hladný a o to viac sa jeho mysle a predstáv ujal nepredvídateľný improvizátor, scenárista a režisér démon alkohol. Po vypití polovice fľašky mu oťaželi nohy, tak sa posadil na lavičku, ktorá bola osadená v neďalekom parku sídliska. Po určitej chvíli ho však pochytila clivosť, ozvali sa aj výčitky svedomia, prepadla ho obrovská ľútosť nad tým všetkým, čo sa udialo. Fľašku dorazil do dna. Jej obsah nalial do seba, vlastne zo žalúdka priamo do hlavy, ktorá to všetko akosi už nevládala uniesť. Fľaška skončila niekde v kríkoch, zahodil ju tam zo všetkých svojich síl akoby spolu s ňou chcel odhodiť aj bremeno, ktoré ho ťažilo na duši. Nevedel kam sa podieť, tak pokračoval úplne bezcieľne priamo za nosom. Vraj ani sám nevedel ako sa ocitol na železničnom násype, koľajisku. Hlava sa mu točila a v nej mal ešte väčší kolotoč nepríjemných myšlienok ako predtým. Zrazu mu začalo byť všetko jedno, rezignoval. Opustili ho všetky obranné mechanizmy, vrátane pudu sebazáchovy. Ľahol si krížom cez koľajnice. Zatvoril oči a v stave úplnej odovzdanosti, nech sa deje čo sa deje, čakal na najbližší vlak, ktorý mal ukončiť jeho trápenie, ktoré si na seba systematicky tehličku po tehličke sám nakladal Ako tam tak ležal na makadame, podvaloch a studených oceľových koľajniciach, uvidel blížiace sa svetlo. Pomyslel si už ide, blíži sa jeho koniec. Svetlo sa však k nemu približovalo akosi veľmi pomaly. Keď sa k nemu priblížilo na vzdialenosť, ktorú už dokázal jasne rozpoznávať, zbadal, že svetlo sa rytmicky kníše a vzápätí spolu so svetlom uvidel aj siluetu postavy. Podišiel k nemu pán v stredných rokoch oblečený v modrej železničiarskej uniforme s kladivom s dlhou rukoväťou v ruke. So stoickým kľudom a nadhľadom nad tým všetkým, čo chcel spáchať sa ho spýtal: „Tak čo ,mladý pánko ? Ja vždy tvrdím, že v Bratislave je málo ubytovacích zariadení.“ Podal mu ruku a zdvihol ho z mokrej zeme, na ktorú už padala rosa, nakoľko sa dosť ochladilo. Zapol vysielačku a zavolal na dispečing, že sa musí rýchlo uvoľniť z práce, nech ho niekto vystrieda. Súbežne so železnicou viedla cesta. Následne privolal taxík. Bratranec s pánom od železníc doň nasadli a bez nejakých dlhých slov zamierili na najväčšie bratislavské sídlisko, do Petržalky. Zastavili tam pred vchodom jedného z mnohých panelákov. Nastúpili do výťahu a bratranec ani nevedel ako sa ocitol v byte pána v modrej uniforme, pána ktorý mu zachránil jediné čo mu ešte zostalo, ale bolo to vlastne to najcennejšie, čo mu ešte ostalo jeho život … !
———————————————————–
E P I L Ó G (konštatácia):
Hra je stará ako ľudstvo samo. Sprevádza človeka celým jeho vývojom. Človek začína hrať náhodne, prvotným motívom hazardu býva zvedavosť, alebo snaha o bezpracný zisk. Až opakovanými kontaktmi s hazardnou hrou začne vystupovať do popredia tendencia hrať pre samotnú hru a pre pocity, ktoré vyvoláva. Medzinárodná klasifikácia chorôb (10. revízia) WHO charakterizuje patologické hráčstvo ako psychickú poruchu (medicínske označenie F – 63), ktorá spočíva v častých, opakovaných epizódach hrania, ktoré dominujú v živote subjektu na úkor sociálnych, materiálnych, rodinných a pracovných hodnôt i záväzkov. Ľudia trpiaci touto poruchou môžu stratiť zamestnanie, zadlžiť sa, klamať alebo porušovať zákony, aby získali peniaze na hru, či unikli plateniu dlžôb. Nutkanie k hre popisujú patogénni hráči ako intenzívne, ťažko ovládnuteľné myšlienky nabádajúce ku hre s predstavami o výhre s pozitívnymi očakávaniami vedúcimi k imaginácii šťastia, čo sa môže zvyšovať v záťažových a stresových situáciách. Hlavným rysom chorobného hráčstva je trvalo sa opakujúce hranie, ktoré pokračuje a často aj narastá i napriek nepriaznivým sociálnym dôsledkom, ako sú strata majetku, narušené rodinné vzťahy či rozpad osobného života.
Po zamatovej revolúcii 1989 k nám zavítala demokracia spolu so slobodou v oblasti podnikania, teda aj v oblasti hazardu, čím sa do nášho prostredia dostalo veľa negatívnych spoločenských javov s tým spojených.
Kto nesie zodpovednosť za všetky negatíva, ktoré sa s takýmito a podobnými podnikateľskými aktivitami vlečú ako zlovestný tieň ? Je to majiteľ, prevádzkovateľ takýchto aktivít, legislatíva, ktorá to umožňuje a ľudia, ktorí ju tvoria, či obete takéhoto spôsobu zábavy ?
© R.K.
Celá debata | RSS tejto debaty