Založ si blog

XI. Príbeh: Potraty a výčitky svedomia.

V lete pred siedmimi rokmi sme s manželkou trávili dovolenku v Chorvátsku. Jednalo sa o rekreačný pobyt pri Jadrane svojou návštevnosťou „slovenské more“. V hoteli v rámci nášho turnusu nás bolo zo Slovenska asi štyridsať rekreantov. Väčšinu času sme trávili na pláži a chytali bronz. Na obedy a večere sme chodili do hotelovej reštaurácie, kde sme boli ubytovaní. Pri stole sme sedávali traja. My dvaja s manželkou a jedna pani na dôchodku, ktorá sa už pri prvej našej konverzácii pri stole zopárkrát zmienila rôznymi spôsobmi, že si sem prišla v prvomrade vyvetrať hlavu. Neskôr, asi tak po týždni pobytu, keď sme sa s dotyčnou pani viac zblížili, sporadicky si k nám prisadla aj na pláži. Rozprávali sme sa na rôzne témy. Kde pracovala, aké mala koníčky a podobne. Pri rozhovoroch bola dosť aktívna a tak tomu bolo aj tento raz, keď sme v trojici s pani Martou sedeli pod slnečníkmi na pláži.

Pani Marta sa rozhovorila tak pohrúžene o svojom živote, že sme ju s manželkou len ticho počúvali bez toho, aby sme jej vstupovali do reči. Vydávala sa veľmi mladá, neskúsená s veľkou mierou naivity. Manžel, ktorý bol vraj veľkým fešákom,  bol aj spoločenským tipom človeka a jeho mužská atraktivita bolo umocnená aj tým, že mal veľmi dobré spoločenské postavenie. Pracoval na vysokom poste v jednom z významných podnikov zahraničného obchodu. Naša známa pani z pláže rozprávala: „Za socializmu to bolo „in“. Chceli sme si ešte „užívať“ života, čo pre nás znamenalo žiť bez akýchkoľvek záväzkov. Najväčším bremenom pre nás, ktoré by nám mohlo skrížiť naše „veľkolepé“ plány, by boli deti. Chodili sme sa baviť a užívať života plným priehrštím. Zúčastňovali sme sa na všetkých možných spoločenských zábavách a podujatiach. Od plesov počnúc, cez rôzne recepcie, nevynechali sme žiadne divadelné predstavenie, usporadúvali sme u nás v rodinnom dome veľa návštev a „recipročne“ sme navštevovali našich hostí, ktorých sme pozvali my. Nehovoriac o cestovaní a nebolo to „len“ Bulharsko, Rumunsko, či prímorské letoviská ako Soči, či Picunda v bývalom Sovietskom zväze, ktoré boli len pre vtedajších „vyvolených“. Chodili sme aj na západ, čo za socializmu vôbec nebolo obvyklé pre nás zo socialistického bloku. Manžel však dokázal vždy vybaviť doložku na vycestovanie a devízový prísľub (možnosť zameniť vtedajšiu našu menu československé koruny za konverznú menu, západonemecké marky, či americké doláre). V tomto neustávajúcom „zábavnom“ virvare nášho spoločného života som dvakrát otehotnela. Ako prvýkrát, tak i ten druhý mi manžel robil scény. „To musíš dať preč“. Pod týmto nátlakom zo strany manžela som podstúpila dvakrát umelý potrat. S odstupom času manžel zrazu zatúžil po dieťati. Moje biologické hodiny už v tom čase ukazovali o päť minút dvanásť. Aj pri trojročnej snahe otehotnieť sa to nepodarilo. Lekár mi povedal, že na tomto mojom zdravotnom stave sa podpísali hlavne tie dve interrupcie, ktoré som podstúpila.   Doktorov verdikt znel, že z uvedených príčin ste už neplodná. Manžela už v tom čase prestal baviť jeho bohémsky štýl života. Keďže ja som už vlastné deti nemohla mať, navrhla som mu, aby sme si nejaké dieťa osvojili z detského domova. Už len pri tomto samotnom návrhu sa na mňa osopil. „Ja cudzie deti nebudem vychovávať, to by mi ešte chýbalo.“ Až vtedy som pochopila, že som sa stala naivnou obeťou egocentrického muža. Ako muž mal ešte stále pekný obal, ale prázdne vnútro. Následne na to si v práci manžel našiel priateľku, ktorá s ním po krátkom vzťahu čakala dieťa. A to bol koniec manželskej romantiky. Bublina spľasla. Manžel požiadal o rozvod a tak sme sa rozišli. Nasťahoval sa k priateľke, s ktorou čakal dieťa a po krátkom čase sa zosobášili. Dnes majú spolu tri deti, všetky sa im vydarili. Mne ostali len oči pre plač. Nejeden vankúš bol úplne mokrý, mokrý od mojich sĺz, ktoré som počas dlhých nocí ronila, keď som si najintenzívnejšie uvedomovala, čo sa vlastne udialo. Po tom všetkom som zanevrela na mužov, nakoľko som v každom videla toho môjho bývalého, jeho bezcharakterné praktiky, ktoré uplatňoval na mne. Uvedomovala som si, že sa v mojom súkromnom živote musím preorientovať, nakoľko z minulosti „nevyžijem“ tobôž nie, keď bola taká aká bola. Prehodila som výhybku.   Začala som sa orientovať na synovca, bol už študentom na vysokej škole a tak som si ako jeho teta a krstná mama začala zakladať na ňom. Relatívne dobre som zarábala, našetrila som nejaké peniaze a mala som pekný byt. Finančne som ho podporovala a chcela som, aby som ho ako-tak aspoň materiálne zabezpečila pre jeho ďalší život. Jeho rodičia, môj brat a moja švagriná na tom neboli materiálne až tak dobre. Švagriná bola na invalidnom dôchodku a brat pracoval v robotníckej profesii, kde veľa nezarobil. Synovec skončil vysokú školu. Bol zanieteným vysokohorským lezcom. Raz, keď sa vybral s partiou na výstup do hôr, tak si ho hory, ktoré ho tak fascinovali, zobrali navždy. Teraz už vlastne nemám nikoho. Ešte keď som chodila do roboty, tak som svoje starosti „rozchodila“ pri práci . Utekala som sama pred sebou, teda pred vlastnými myšlienkami, ktoré sa mi spontánne dosť často vynorili. Boli to vlastne výčitky, či hryzenie svedomia. Obsah obsesívnych (vtieravých) myšlienok bol svojou podstatou orientovaný na nenarodené deti, ktoré som si bez rozmyslu a nezodpovedne dala zobrať ešte predtým než by mali šancu uvidieť svetlo tohto sveta. Z uvedeného dôvodu som v práci ostávala dlho do noci aj bez toho, aby som to dostala zaplatené, len aby som robotou vytláčala obsah týchto myšlienok na minulosť, ktoré sa mi v mysli stále sprítomňovali. Keď som sa dostala na dôchodok netrpela som materiálnou núdzou, ako mnoho ľudí v dnešnej dobe, nakoľko mám solídnu penziu. Cítila som psychickú prázdnotu, padla som do depresií a úzkostných stavov. Začala som navštevovať psychológov, psychiatrov. Jedni mi rozprávali, druhí sa pokúšali „pomôcť“ aplikovaním rôznych bezobsažných, niekedy až nezmyselných teórií, ktoré na mňa vôbec nezaberali, skôr naopak, bola som z toho ešte viac frustrovaná. Užívala som lieky proti depresii a úzkostným stavom („analgetiká na dušu“). Môj stav lekári charakterizovali ako úzkostno-depresívny problém, ktorý sa vyvinul z traumatických stavov, ktoré som si viac-menej navodila sama svojím počínaním. Aj ja sama som hľadala východisko z tejto pre mňa bezútešnej situácie. Ako relax na môj bôľ som si našla „aktivitu“, pri ktorej som sa vnútorne cítila oveľa lepšie. Začala som chodiť po obchodoch. Bola to však len chiméra, ktorá ma vlákala do svojich osídiel, úplne ma opantala, zotročila a miesto toho aby mi to pomohlo vtiahlo ma to ešte do väčších problémov. Stala som sa odkázaná na nakupovaní. Aj keď som danú vec nepotrebovala kúpila som ju. Išlo to dosť do peňazí a nakúpené veci rôzneho charakteru sa mi zbytočne kopili v domácnosti. Keby som to nezažila, nikdy by som neverila, že závislosť od bezhlavého nakupovania existuje. Táto iracionálnosť môjho počínania bola len falošnou barličkou na moje boľačky. Nebola to však ani barlička, nakoľko sa z nej stala palica, ktorá mi začala dávať ďalšie rany, ktoré som pri tom všetkom čo som vo vnútri prežívala vonkoncom nepotrebovala. Mali sme pomaturitné stretnutie. Stretla som sa tam s bývalou spolužiačkou, dobrou kamoškou, s ktorou som sa dlhší čas nevidela. Zverila som sa jej so všetkými mojimi trampotami. Tiež mi vyrozprávala nie ľahké veci, ktoré v živote prežila, hoc to bolo úplne iného charakteru, než som prežila ja. Ale darmo, to ruské príslovie, ktoré hovorí: „Adin starij drug lučše nóvych dvuch. “ – ( jeden starý priateľ je lepší ako dvaja noví.)“ stále platí. Začala mi rozprávať, ako jej v neľahkej situácii pomohol kostol, či lepšie povedané viera a jeden, pre ňu výnimočný kňaz: „Ak chceš môžeme sa v nedeľu stretnúť a ísť spolu do kostola, nezáväzne“, navrhla mi. V kostole som nebola dobrých dvadsať rokov. Spočiatku som sa tam cítila dosť cudzo, bola som akási nesvoja. No keď som si spomenula na moje detstvo, keď som ako dievča do kostola chodila, vynorili sa mi všetky pozitívne spomienky z tej doby. Tieto asociácie evokované prostredím, v ktorom som sa nachádzala ma začali hriať pri srdci. Začala som do kostola chodiť pravidelne s kamarátkou a neskôr už aj sama. Cítilo som sa tam dobre, tak ma to tam priam ťahalo. Kňaz, na ktorého kázne som chodievala ma nimi veľmi zaujal. Bol to veľmi charizmatický a vnútorne čistý človek, ktorý ma naučil prostredníctvom svojho kázania pozerať na svet aj trošku ináč, než som to robila doteraz. Rozhodla som sa pristúpiť k spovedi, avšak generálnej, t.j. „od podlahy“. Bolo to úplne o niečom inom ako nejaké prostoduché vysedávanie u psychológa, mnoho ráz pseudoodborníka, ktorý ma svojím prístupom skôr jatril, akoby hojil moje vnútro. Kňaz, ktorý ma spovedal bol starší, skúsený pán, ktorý už musel ako spovedník počuť všelijaké „bizarné“ životné príbehy a poznal rozmanité osudy ľudí. Počas spovede som v kútiku duše čakala každú chvíľu, že ma vypovedá zo spovednice. Pripadala som si ako najväčšia hriešnica a zločinec na svete. Nestalo sa tak. Dal mi múdre poučenie, o ktorom sa nechcem zmieňovať, nakoľko spoveď chápem ako spovedné tajomstvo nielen zo strany spovedajúceho kňaza, ale aj spovedajúceho sa. Dal mi rozhrešenie a neformálnu, otvorenú pozvánku, s tým, že keď to budem potrebovať, môžem za ním hocikedy prísť. Keď som odchádzala z kostola cítila som sa akoby niekto zo mňa sňal obrovský balvan, kríž, ktorý som si na svoje plecia naložila sama a svojimi postojmi k životu a následným mojím počínaním. Určite, že keď si na niektoré sekvencie so svojho života spomeniem, tak ma to zabolí, nie je to už však vonkoncom také mučivé ako som to prežívala predtým. A otázka mojej nezmyselnej závislosti od nákupov ? Tak to mi už nič nehovorí. Bolo to aj márnivé mrhanie peniazmi, ktoré teraz namiesto toho, aby som ich týmto spôsobom vyhadzovala von oknom, poukazujem účelovo na účet jedného detského domova, domova, kde bývajú narodené, ale tiež mnohokrát nechcené deti.

———————–

Krátke Z A M Y S L E N I E:

Už dlhší čas v našej spoločnosti rezonujú diskusie, či aj ostrejšie polemiky k otázkam umelých potratov: „Kedy, za akých okolností áno, či nie, a či vôbec…“ Argumenty sú založené na zodpovedaní otázok kedy začína ľudský život, či argumenty charakteru etického, či filozofického významu.

Mne na zodpovedanie toľko pertraktovanej otázky stačí zodpovedanie jednej elementárnej otázky, ktorá je pre mňa dostatočnou odpoveďou na uvedený problém. Skúste si túto otázku položiť a zodpovedať sami. „Vie si niektorá zo žien, matiek čo i len predstaviť ak je dotyčná osoba pri zdravých zmysloch, bez toho čo by jej len prešla husia koža po tele scénu toho, že by zabila svoje bezbranné dieťa, ktoré spokojne spinká vo svojej postieľke po tom, čo ho nakojila a uložila spať ?“

Už v starej knihe, židovskom Talmude sa píše: „Kto zachráni jeden život, akoby zachránil celý svet.“ Tak prečo my, a to premyslene a úmyselne, pri plnom vedomí robíme pravý opak toho, o čom už pojednáva aj táto stará a múdra kniha, či iné mladšie zdroje, nemenej múdre a dôležité, na ktorom je postavený kresťanský a aj mohamedánsky, či celý „kultúrny“, nebarbarský svet … ?!

© R.K.

 

 

XXII. Príbeh: Čo je „liekom“ proti ľudským neduhom ? (Ako mi to iluzórne vysvetlil môj maloletý syn, prváčik ZŠ).

23.12.2014

Bol zápis do prvej triedy základnej školy. Jedna z otázok pre nás rodičov bola na ktorý z voliteľných predmetov prihlásime nášho syna. Etika, alebo náboženstvo. Rozhodli sme sa pre náboženstvo, viac »

XXI. Príbeh: “ P o k u š i t e ľ “ . . .

12.11.2014

Bol bežný pracovný deň v strede týždňa. Po hektickom pracovnom dni a po krátkej návšteve u svojich rodičov bývajúcich len dve zastávky od môjho bytu som mieril domov. Zvyčajne som chodieval viac »

XX. Príbeh: Taký „obyčajný“ bezdomovec . . .

08.11.2014

Bola sobota a mojou rutinnou povinnosťou bolo spraviť nákup na nasledujúci týždeň. Auto som nechal na parkovisku pred supermarketom. Všetko čo som potreboval nakúpiť som aj rýchlo zrealizoval, viac »

Supermesiac, superspln, Mesiac, spln, noc, tma

Trump nariadil NASA vyslať ľudí na Mesiac, potom aj na Mars

12.12.2017 00:00

Americký prezident Donald Trump vydal v pondelok nariadenie o príprave novej americkej pilotovanej misie na Mesiac a neskôr aj na Mars.

putin, erdogan

Putin-Erdogan: Uznanie Jeruzalema destabilizuje Blízky východ

11.12.2017 21:57

Rusko a Turecko sa zhodujú v tom, že rozhodnutie amerického prezidenta Donalda Trumpa uznať Jeruzalem ako metropolu Izraela vedie k destabilizácii situácie na Blízkom východe.

euro, dolár, kurz, peniaze, mena, ECB, money, USD, EUR

Európski ministri vyzvali Spojené štáty, aby prehodnotili daňovú reformu

11.12.2017 21:05

Ministri financií piatich popredných európskych ekonomík vyzvali Spojené štáty k prehodnoteniu pripravovanej daňovej reformy.

zupa, bbsk, lunter, bankobystricka zupa

Lunter ako župan začal so zmenami v regionálnej firme

11.12.2017 19:08

Firma, ktorá sa stará o údržbu ciest v banskobystrickej župe, má nový manažment.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 22
Celková čítanosť: 168968x
Priemerná čítanosť článkov: 7680x

Autor blogu

Kategórie