Tento neobvyklý príbeh obzvlášť pre nás Európanov som si vypočul ešte v dobe, keď som študoval na vysokej škole. Bolo to dva roky pred takzvanou nežnou revolúciou, keď bolo zvykom, či povinnosťou zúčastňovať sa rôznych brigád na vtedy existujúcich roľníckych družstvách, štátnych majetkoch (dnes súkromné farmy) alebo vo výrobe v továrňach, ktoré patrili štátu a tvorili súčasť tzv. spoločenského vlastníctva (dnes súkromné „transformované –sprivatizované“ na s.r.o – čky a akciové spoločnosti). Nechcem polemizovať o výhodách, či nevýhodách vtedajšieho spoločenského systému, ale aj napriek tomu z môjho pohľadu uvedené brigády mali svoj význam. Okrem toho, že sa hlavne pri kampaňovitých prácach, na ktoré nemali poľnohospodárske podniky ľudské kapacity, študenti sa podieľali na vytváraní materiálnych hodnôt a zároveň si aj privyrobili nejakú korunku ako vreckové. Spolu s tým však aj pričuchli k fyzickej práci, a tak nielen cez obrazovku, ale aj v reálnom živote videli a skúsili, ako sa „dorába chlieb náš každodenný“, bez rozdielu, či sa jednalo o študenta z robotníckej, inžinierskej alebo doktorskej rodiny“. V neposlednom rade takéto akcie utužovali spoločného „študentského ducha“ v podmienkach robotníckych profesií, čím sa upevňovala spolupatričnosť medzi študentmi, ktorí museli jeden, či dva mesiace reálne spolupracovať a vytvárali sa medzi nimi úplne iné kvalitatívne vzťahy, ako tomu bolo a je na akademickej pôde v neosobných indiferentných prednáškových miestnostiach, kde každý kope sám za seba.
Spolu so spolužiakmi z mojej študijnej skupiny som bol začlenený do kolektívu s inými vysokoškolákmi, a to aj z iných fakúlt, či univerzít. Pracovali sme na jednom jednotnom roľníckom družstve v neveľkej dedinke na juhu Slovenska. Aj keď práca bola relatívne náročná a trošku jednotvárna, jej výsledok stál za to. Zbierali sme hrozno a po smene nám družstevníci dopriali piť čerstvý hroznový mušt alebo čerstvo vykvasený burčiak. To všetko dotváralo bezprostrednú a priateľskú atmosféru. Týchto brigád sa zúčastňovali aj študenti zo zahraničia, ktorí študovali spolu s nami na Slovensku. Tak sme pracovali spolu so študentmi z Vietnamu, Mongolska, Bolívie, vtedajšieho Východného Nemecka… Mne niekoľko dní robil pracovného partnera študent z Madagaskaru. Strihal som strapce vinnej révy a on ich vo vedre nosil do veľkej zbernej kade, ktorá bola na prívese zapriahnutom za traktor. Keď nás jednotvárnosť našej činnosti omrzela, svoje úlohy sme si vymenili. Môj spolupracovník bol dosť zhovorčivý a po štyroch rokoch pobytu na Slovensku už nemal fakticky žiadnu rečovú bariéru. Bol som dosť zvedavý, mal som záujem dozvedieť sa niečo viac o krajine, z ktorej spolužiak pochádzal, nakoľko o Madagaskare som dovtedy vedel len toľko, že je to najväčší ostrov afrického kontinentu. Rozprával mi o ich pre nás exotickej prírode, histórii, kultúre, spôsobe života a myslení tamojších ľudí. Aj napriek tomu, že na jeho rozprávaní bolo zaujímavé vlastne skoro všetko, z môjho pohľadu mi v pamäti utkvel hlavne nasledujúci neobyčajný príbeh:
„Navštevoval som strednú školu, keď som bol navštíviť mojich blízkych príbuzných z otcovej strany. Bola to pre mňa príjemná zmena, nakoľko som s rodičmi a mojimi troma súrodencami býval v meste, pričom strýko spolu s bratancami žili na vidieku. Tak ako u vás na Slovensku, tak aj u nás na Madagaskare je rozdiel v životnom štýle a spôsoboch, no u nás sú tieto rozdiely ešte oveľa markantnejšie, nakoľko na vidieku akoby v niektorých oblastiach ľudskej činnosti zaspal život. Zachovávajú si svoje dávne zvyky a rituály, ktoré takzvaný civilizovaný svet bežne nepozná. Býval som u strýka a voľné chvíle som trávil väčšinou sladkým ničnerobení v spoločnosti bratranca, ktorý je mojím rovesníkom. Jeden deň k strýkovi zavítala na návštevu suseda, ktorá bývala o pár domov ďalej než oni. Vlastne to nebola ani klasická návšteva, keďže ani neprekročila prah strýkovho príbytku aj napriek tomu, že on ju s úctivosťou jemu vlastnou pozýval ďalej. Suseda trvala na svojom, že ostane pred domom, veď len môjho bratranca pozýva ich syn na oslavu, kde sa mali zúčastniť výlučne mládenci trvalo žijúci v dedine. Syn sa jej mal totižto ženiť a bola to taká rozlúčka so slobodou v spoločnosti rovesníkov, teda výlučne pánska záležitosť. Hlavným hostiteľom pri takejto príležitosti je vždy otec nastávajúceho ženícha. Strýko správu odovzdal svojmu synovi, môjmu bratrancovi, ktorý pozvanie prijal. O dva dni na to sa konala v dome hostiteľa spomínaná slávnosť. Bratranec sa na oslave nezdržal dlho. Len čo odovzdal mladému budúcemu ženáčovi darček a vypil za pohárik tamojšieho nápoja (niečo podobné ako hroznové víno len vykvasené z tamojších exotických plodov), pobral sa domov. Po jeho príchode z návštevy mu začalo byť veľmi nevoľno. Mal v žalúdku silný kŕč až tak, že si musel čupnúť. Mysleli sme si, že dostal nejakú koliku. Kŕč po chvíli ustúpil, ale vzápätí na neho doľahla slabosť a veľmi intenzívna triaška. Čelo mal celé spotené a bolo cítiť, že celé jeho telo horí ako oheň. To bol ešte pri vedomí. Zrazu zbledol ako alabaster a upadol do bezvedomia. Dýchal veľmi plytko a oči mal vyvrátené nahor, takže mu bolo vidno len ich bielka. Videli sme, že jeho zdravotný stav je veľmi vážny, preto strýko okamžite zašiel za starostom obce, aby na svojom terénnom aute priviezol lekára z blízkeho neveľkého mesta. Tak sa i stalo. Lekár prišiel aj s celou výbavou, lekárskou brašnou plnou medikamentov. Napichal ho všetkými možnými injekciami a zaviedol mu do žily infúziu, ktorá mu mala uľaviť. Nestalo sa tak. Pacientov dych bol ešte plytší než pred tým. Doktor potreboval prenosný dýchací prístroj, ktorý si však so sebou nemal, nakoľko s takýmito komplikáciami nerátal. Zúboženého bratranca v takomto stave však do svojho tereňáku nemohol vziať, nakoľko musel ležať v nehybnej stabilizovanej polohe, čo lekárovo terénne vozidlo neumožňovalo aj vzhľadom na náročný terén. Lekár teda musel absolvovať cestu tam a späť sám, aby prenosný respiračný prístroj, ktorý mal pomôcť bratrancovi v dýchaní, priviezol. Správa sa v malej obci šírila rýchlosťou blesku, nakoľko domorodci boli zvyknutí na pokojný, pozvoľný spôsob života a nie na frmol aký zavládol po príchode lekára na jeho zdravotníckom aute. Tak ako niektorí ľudia na Slovensku aj u nás existujú takí všetečníci. Väčšinou sú takéto indivíduá na oštaru, nakoľko šíria pletky a neraz narobia svojimi rečami viac zla než dobra. V tomto prípade však tomu tak nebolo. Do domu vkročila bez pozvania práve jedna každému vidiečanovi dobre známa klebetnica. To by ešte nebolo nič, ale spolu so sebou priviedla aj ľudového liečiteľa, ktorý sa u nás volá šaman. Ten už bol o všetkom informovaný, pozrel sa na bratrancovo bezvládne telo a bez opýtania sa pustil do roboty. Prešiel svojou dlaňou ponad telo, ktoré už ledva javilo známky života. Z vaku, ktorý priniesol zo sebou vytiahol bielu plachtu, ktorou neboráka zakryl od hlavy po päty. Na plachtu nasypal po celej jej ploche za dve hrste zrna. V tom susede, ktorá ho priviedla, niečo pošepkal s veľkou dávkou diskrétnosti do ucha. Tá sa okamžite vzdialila z príbytku, ale tak ako rýchle odišla, tak aj prišla. V rukách držala za nohy metajúceho sa kohúta, ktorý so sebou trepal na všetky strany. Šaman kohútovi chytil hlavu a priložil mu k zobáku kúsok handričky poliatej akousi čírou tekutinou zo sklenenej fľaštičky, ktorú priniesol so sebou. O pár sekúnd sa kohút prestal tak vehementne trepotať a z bojového jarabáča sa stal mierumilovný operenec. V tom šaman pozbieral niekoľko zŕn z celej plochy plachty, ktorá pokrývala telo nemocného. Takto zozbierané zrná liečiteľ napchal do zobáka teraz už úplne krotkého a poddajného kohúta, ktorého následne už bezvládneho položil na zem a okolo neho vytvoril pravidelný mozaikový kruh z čiernych kamienkov. Toto celé prebiehalo pri odriekaní akýchsi mne nezrozumiteľných slov v určitej popevujúcej rytmike znejúcej z úst šamana.V tom zdvihol skoro bezvládneho kohúta zo zeme a spoza opasku vytiahol dýku a jedným šmahom ruky mu nemilosrdne odrezal hlavu. Telo kohúta ešte zopárkrát hoc bez hlavy, ale predsa zatrepotalo krídlami, bol to však už iba reflex mŕtveho zvieraťa. Z krku sa mu rinula krv, ktorú šaman nechal odtekať na dovtedy bielu plachtu. Keď krv prestala tiecť, kohúta položil na teraz už skrvavenú plachtu a následne ju celú aj s jej obsahom zviazal do batôžka na dva mocné uzly a položil ju do kúta miestnosti. Nejakú chvíľu sa nič nedialo. No možno po dvoch, troch minútach bratranec začal prichádzať k sebe. Po chvíli už plynulo dýchal a hoci aj vysilený, ale s iskierkami v očiach sa začal obzerať po miestnosti. Liečiteľ nás požiadal, aby sme ho opreli o stenu, nakoľko nemal ešte dostatok síl, aby sa sám udržal v sede. Šaman vytiahol zo svojho batohu zrkadlo, ktoré umiestnil na protiľahlý stôl tak, aby sa v ňom odrážala tvár nemocného. Zrkadla sa nikto nedotýkal, keď tu zrazu z ničoho nič sa samo od seba rozsypalo na drobné kúsky. Následne šaman všetky črepiny pozametal a do posledného kúska vyzbieral. Spolu so zakrvavenou plachtou zviazanou do batôžka tieto kúsky zrkadla zaniesol za dedinu, aby ich tam zakopal na pre nás neznáme miesto. Za ten čas bratranec celkom precitol, do celého tela sa mu vrátil život a vitalita tak, akoby sa nič nebolo stalo. Vonku sme už počuli hukot motora a následné prudké brzdenie auta. Vo dverách sa zjavil lekár aj s potrebným prístrojovým vybavením. Nechápal, ako sa tak rapídne mohol zdravotný stav pacienta znormalizovať. Pre istotu ho ešte vyšetril s konštatovaním, že veď mu nič nie je. Odišiel lekár, odišli ľudia z dediny. Strýko však poprosil šamana, aby ešte ostal v jeho dome, aby sa ho opýtal o čo vlastne išlo. Šaman s prostorekou samozrejmosťou odpovedal: „Bol uhranutý.“ Strýko nechápavo krútil hlavou. Až následne mu svitlo v hlave čo sa vlastne stalo. Veď jeho syn, môj bratranec, bol na tej hostine u ľudí, s ktorými sa už dlhší čas jeho rodina neráčila. Mali majetkový spor o kúsok poľa, kde nebolo celkom jasné komu patrí, ale nakoniec si ho prisvojil strýko, nakoľko mu aj ostatní dedinčania dosvedčili, že na tom poli hospodáril ešte jeho dedo, a tak nebolo čo riešiť. Šaman len pokýval hlavou a konštatoval: „Práve to bolo jablkom sváru a vyvolalo takúto nevraživosť, ktorá podľa jeho vyjadrenia mohla vyústiť až do smrti jeho syna. Hneď na druhý deň strýko navštívil rodinu, ktorá si robila nárok na spomínané pole. Aby strýko zažehnal všetky nedorozumenia a možné neblahé následky na znak zmierenia odstúpil polovicu sporného pozemku susedovi ako znak zmierenia a znovunastolil dobré vzťahy medzi susedmi.“
© R.K.
zaujimave, verim tomu..videla som toho ...
Celá debata | RSS tejto debaty