Založ si blog

IV. Príbeh: Kruté päťdesiate roky . . .

Úvodné zamyslenie:

 

Pojem a samotná kategória komunizmu ako spoločensko-ekonomickej formácie, či politického systému sa dá len veľmi ťažko reálne akceptovať, nakoľko sa jedná o utopistickú myšlienku, ktorá sa nedá za žiadnych okolností zrealizovať, zaviesť do života tak, aby aj reálne a racionálne fungoval. Ide skôr o fikciu, nakoľko „komunizmus“ je budovaný na predstave vytvoriť spoločnosť v dokonalom stave, kde sú všetky spoločenské vzťahy v celej svojej rozmanitosti v harmónii, všetci ľudia sú si rovní a každému sa dostáva hmotných a iných statkov podľa jeho potrieb. Vyjadrené antagonistickou metaforou: Hlavným leitmotívom komunizmu do určitej miery je snahou o vytvorenie dočasného ateistického neba pre všetkých ľudí žijúcich na zemi.“ Takýto stav sa dá predostrieť len vo filozofických abstraktných predstavách, či pojednávaniach, tak ako to spravili „ranný“ protagonisti tejto myšlienky, počnúc Platónom cez Thomasa Mora (v diele Utópia, kde už samotný názov hovorí, že ide o neexistujúce miesto). Marxizmus, na ktorom je idea komunizmu postavená, sa hlásil k utopickému socializmu ako k jednému zo svojich troch zdrojov, jeho predstaviteľov však vzápätí kritizuje za to, že prízvukujú cieľ, no opomínajú spôsob ako sa k nemu dostať. Odhliadnuc od teoretickej bázy politickej ekonómie komunizmu nemožno nespomenúť ešte bizarnejšiu absurditu jeho ďalších dvoch súčastí, ktoré tvoria ešte väčšie „nonsensy“, ktoré rezonujú už aj v samotnej teoretickej rovine. Jedná sa o vedecký komunizmus a vedecký ateizmus. Aj týmto spôsobom komunizmus dokázal sprofanovať socializmus (aj keď na rozdiel od komunizmu nie je vo svojich princípoch natoľko rigorózny a má oveľa väčšiu flexibilitu a variabilitu, ktorá de facto v určitej modifikovanej forme podľa niektorých názorových prúdov aj funguje v niektorých reálne vyspelých západných demokraciách). Už terminologicky má však socializmus jednu veľkú stigmu krásy a to v tom, že v teórii tvorí kontinuálny subsystém (medzičlánok) na ceste k budovaniu samotného komunizmu. To všetko sa mnoho ráz odráža aj v následnom nepochopení pojmu a obsahu politického prúdu pod názvom sociálna demokracia, ktorej sa neprávom a s neznalosťou vtláča určité znamienko ekvivalencie s komunizmom. Sociálna demokracia je však oprostená o rigorózny marxizmus, nakoľko je nezaťažená ideologickými predsudkami a oprostené od dogiem a deformácií, ktoré sa nachádzajú v tzv. „politickej ekonómii“ a apologéze tzv. „vedeckého“ komunizmu a ateizmu. V  ideologickej rovine na rozdiel od  komunizmom  sociálna demokraciou nie je nezmieriteľná a nemá odmietavý vzťah k otázkam viery. Na dôvažok v sociálnej demokracii existuje jeden z jej integrálnych prúdou kresťanská sociálne demokracie. Vonkoncom teda nie je dobré ani správne a korektné, keď sa medzi socializmom (je mnohodimenzionálny, ale vždy so sociálnym akcentom na človeka) dáva znamienko ekvivalencie s tzv. komunizmom. Vyplýva to skôr z nevedomosti (neznalosti), zaťaženosti (predpojatosti) na pojem (kategóriu), alebo snahu o sprofanovanie a znegovanie určitých proľudových (na sociálnej báze) založených spoločenských a politických prúdov.

Sociálna demokracia, jej hlavnou úlohou je znegovať chyby komunizmu a zároveň vytvoriť alternatívu voči podotýkam niektorým vulgárnym prvkom kapitalizmu, ktorý mnohých ľudí dostáva do stavu skutočnej biedy so snahou vytvárať sociálne spravodlivejšiu spoločnosť, tak aby v spoločnosti v ktorej človek žije mohol žiť aj v reálne ľudských podmienkach a na tom azda nie je nič zlé… Oveľa ťažšie je tieto snahy pretavovať do života, ale vlastne to je v živote prakticky vo všetkom, nakoľko všetko je predovšetkým o ľuďoch. Na nich totižto všetko stojí, ale zároveň aj padá…

————————–

„Komunizmus“ si aj napriek tomu našiel tú svoju špecifickú cestu, cestu násilia. Obzvlášť v období jeho nastoľovania v našich podmienkach, v povojnovej dobe Česko-Slovenskej republike, kedy to bolo naozaj dosť kruté.

Podotýkam, že uvedený príbeh vypovedá výlučne o rokoch päťdesiatych a nie osemdesiatych, či deväťdesiatych, nakoľko toto obdobie pod názvom socializmus už bolo v podmienkach Česko – Slovenska neporovnateľné (to už mnohí súdruhovia a v nejednom prípade „len“ držitelia straníckych knižiek pochopili, že myšlienky tzv. reálneho komunizmu sú rozprávkou: porovnateľnou s dielom Lewisa Carrolla v knižke: „Alice’s Adventures in Wonderland, t.j. Alicine dobrodružstvá v krajine zázrakov“) , ale to je už platforma pre iné príbehy.  

 

PRÍBEH:

 

Ideálom mladého Františka už od detstva bolo stať sa kňazom a venovať sa mládeži. V roku 1946 študoval na strednej škole vo Výchovnom ústave saleziánov v Šaštíne. Následne absolvoval saleziánsky noviciát, a potom pokračoval v príprave na kňazské povolanie štúdiom kresťanskej pedagogiky v Hodoch pri Galante. V osudnú noc tzv.“ Barbarskú noc“ z 13. na 14. apríla 1950 bola štátnou mocou vykonaná likvidácia rehoľných ústavov a kláštorov a ich členovia boli internovaní v kláštore v Podolínci. Po dvoch mesiacoch Františka a ostatných mladých klerikov premiestnili na „ preškolenie“   do Kostolnej pri Trenčíne a následne zaradili do prác pri výstavbe Púchovskej priehrady. Následne spolu s viacerými spolužiakmi začal študovať na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského (PFUK) v Bratislave. Súčasne popri štúdiu na vysokej škole po večeroch a cez víkendy sa potajomky stretával s niektorými predstavenými a študovali teologické disciplíny. V priebehu roku 1951 ich rady redli nakoľko sa niektorým podarilo emigrovať do zahraničia, iní narukovali do pomocných technických práporov (PTP), prípadne ich zaistila štátna bezpečnosť. Po sviatku všetkých svätých sa František vracal vlakom z návštevy svojich rodičov. Pri Liptovskom Mikuláši pristúpil do kupé jemu dobre známy kňaz, o ktorom sa v úzkych kruhoch vedelo, že je hlavným organizátorom sprostredkovania emigrácie slovenských klerikov. Kňaz sa ho pri dôvernom rozhovore opýtal: „ Chceš sa dostať do Talianska ?“ Odpoveď bola jednoznačná: “Áno !“ Kňaz mu dal všetky potrebné inštrukcie. Konečne prišiel očakávaný deň 4.december 1951. František konal podľa inštrukcií. V neskorých večerných hodinách sa na železničnej stanici stretli piati spolužiaci a prevádzač. Ubytovali sa v uzatvorenej izbe, kde čakali ďalší ľudia, ktorí tam prišli s rovnakým cieľom, a to bezpečne prejsť cez štátnu hranicu. Nasledujúcu noc sa všetci, bolo ich spolu asi 15 osôb, vydali ilegálne prekročiť štátnu hranicu. Skupinka týchto ľudí veľmi pomaly postupovala cez ochranné hrádze k rieke Morava. Keď prišli k brehu rieky, dvaja prevádzači nafúkli gumený čln a začali ich po troch osobách prevážať na druhý breh. Po niekoľkodňových zrážkach a náhlom oteplení bol stav hladiny toku rieky mimoriadne vysoký, prúd bol dosť prudký a voda ľadová. Keď sa dostali na druhý breh, boli do nitky premočení, čln bol preťažený, čím sa pri druhom brehu ponoril do rieky. Za krátky čas začalo na nich primŕzať zmoknuté šatstvo. Pocit z toho, že nebezpečenstvo pominulo ich hrial aspoň pri srdci. Asi po hodine chôdze nadránom 5. decembra 1951 bolo v diaľke vidno svetielka pouličných lámp rakúskej dediny. Mesiac sa ukryl za približujúce sa mraky. Len ťažko mohli rozoznať siluety jeden druhého. Vo dvojiciach sa pochytali za ruky, aby nestratili kontakt s prevádzačmi. Zrazu prevádzači zastali. Pred nimi sa objavil mostík postavený nad vodnou priekopou. Na druhej strane sa nejasne črtali obrysy malého domčeka. Prevádzači sa išli pozrieť, či je strážna búdka prázdna. Zo strážnej búdky sa však zrazu so silným brechotom vyrútilo ako šíp strážne psisko a vzápätí nasledovali výkriky rakúskych financov: “Halt, hände hoch“! V tom okamihu František stratil kontakt so svojimi spoluutečencami. Všetci sa rozpŕchli. Po pár metroch behu sa potkol o padnutý kmeň stromu a spadol z násypu do rokliny. To už však v záhlaví cítil vrčanie statného vlčiaka. O krátky okamih naňho už svietili baterky dvoch financov s krikom : “Hände hoch, kom heraus“! Tých, čo pochytali financi .odviedli do dediny na strážnicu. Tam ich po jednom vypočúvali, správali sa však lojálne. Veliteľ ich upokojoval, že zápisnicu napíše tak, aby ich polícia prepustila. Ako sa však neskôr ukázalo vo východnej zóne Rakúska mala hlavné slovo Sovietska armáda. Ilúzia o ich prepustení sa začala postupne rozplývať. Na štvrtý deň prišla pre chytených eskorta sovietskych vojakov. Tí ich po jednom predvádzali pred náčelníka okupačnej armády. Vzápätí ich natlačili do bojového vojenského vozidla a odtransportovali do mesta Mikulov. Od tej chvíle sa František ocitol sám v cele o rozmeroch dvakrát dva metre. Vonku štípal decembrový mráz, v kobke sa nekúrilo, ležal na tehlovej dlážke s vetchou otrhanou prikrývkou. Po dvoch dňoch v nie práve dobrom zdravotnom stave s ním spísali zápisnicu. Dostal zápal pľúc. Mladý a zdravý organizmus sa však aj s týmto celkom dobre vyrovnal. Následne ho previezli do okresnej väznice v Znojme a v priebehu pár dní do krajskej v Brne, kde prežil Vianoce i Nový rok. Tu v cele sa stretol s ľuďmi, ktorí všetci boli politickými väzňami a tí mu vliali do duše pokoj a nádej do života. Vyšetrujúci dôstojník štátnej bezpečnosti (ŠtB) s ním zachádzal veľmi korektne a slušne. (Principiálne asi mnoho ráz nezáleží na tom, na ktorej strane „barikády“ sa človek nachádza, ale o akého človeka sa po stránke ľudskosti, jeho charakterových vlastností jedná). Do zápisnice napísal výlučne len to, čo mu František povedal. Svoj zámer, pre ktorý chcel ilegálne opustiť republiku (štúdium teológie) zamenil slovíčkom (geológie). Nebolo to od neho nedomyslené, lebo na prihlášku k prijatiu na vysokú školu sa uchádzal na túto špecializáciu, no prijímacia komisia to neakceptovala a zaradila ho na štúdium matematiky a deskriptívnej geometrie. Spoliehal sa na to, že ŠtB si to na PF UK overí. Keď sa už vnútorne uspokojil, že bude súdený v Brne a podľa slov vyšetrovateľa môže byť odsúdený na jeden až dva roky straty slobody, prišla pre neho eskorta z Bratislavy. Tu začalo vyšetrovanie od začiatku. Vyšetrovatelia ŠtB v Bratislave si o ňom veľa vecí stihli overiť. Kde, čo, prečo, ako s kým atď. atď. To boli otázky do omieľania. Až po niekoľkých mesiacoch štátny prokurátor na základe vyšetrovacieho protokolu spísaného ŠtB dal návrh na začatie súdneho konania s uplatnením mimoriadne prísneho paragrafu velezrady s dolnou hranicou desať rokov väzby, až po povraz. Túto správu sa dozvedel za mrežami Justičného paláca v Bratislave. Keď sa o všetkom dozvedel jeho otec, vynaložil maximálne úsilie, aby sa nakontaktoval s obhajcom, ktorého dostal jeho syn prideleného ex offo. Súdne pojednávanie prebiehalo ako obyčajne. Vďaka odvážnemu a erudovanému vystúpeniu advokáta sa mu podarilo presvedčiť trestný senát tak, že jeho čin prekvalifikoval ako neuvážený mladícky počin, ktorý spáchal pod vplyvom prostredia, v ktorom vyrastal. Odsúdili ho na tri roky straty slobody za nelegálne prekročenie hraníc. Po odsedení si dvoch rokov ho zastihlo milé prekvapenie. Keď ho službukonajúci dozorca predvádzal k náčelníkovi Krajskej väznice v Bratislave srdce sa mu prudko rozbúchalo, pretože sa domnieval, že dochádza k revízii a obnove celého procesu. Keď mu náčelník oznámil, že na základe prezidentovho rozhodnutia o amnestii (v tom čase Zápotocký) je podmienečne prepustený na slobodu, pocit neistoty sa zmenil na neopísateľnú radosť. Po prepustení musel podpísať prehlásenie, že: 1. Zachová absolútnu mlčanlivosť o pomeroch vo väzení. 2. Prihlási sa pracovať do baní 3. V prípade nabádania inou osobou k spáchaniu trestného činu voči republike túto skutočnosť ohlási orgánom bezpečnosti.

Za trestný čin bolo považované aj tajné štúdium teológie. Po týždennom odpočinku doma u rodičov sa vybral na Riaditeľstvo baní a geologického výskumu v Spišskej Novej Vsi, aby sa prihlásil do práce v bani, a tým splnil jednu z podmienok. O tom , že prichádza z väzenia nehovoril. Keď zistili jeho osobnostný potenciál a schopnosti, zaradili ho do operačnej skupiny, ktorá robila výskum predpokladaného výskytu uránovej rudy v oblasti Slovenského raja. Výskum bol prísne utajovaný a konal sa pod kuratelou sovietskych inžinierov. Keď po pár týždňoch prišiel o ňom kádrový materiál,  bol na minútu vyhodený. O niekoľko dní obdržal povolávací rozkaz a nastúpil na základnú vojenskú službu. Bol zaradený k Streleckému pluku v Leviciach. Hneď po vstupe do kasárni zistil, že sa tu stretáva „vyberaná spoločnosť“. Od vysokoškolsky a stredoškolsky vzdelaných osôb až po kriminálnikov. Po absolvovaní prijímača nastala licitácia osôb. Františka si vybral náčelník intendačnej služby pluku. Neskôr sa zblížili natoľko, že k nemu chodieval doučovať deti, a to aj náboženstvo, tak ako ho o to poprosila náčelníkova manželka. Po dvoch rokoch odchádzal do civilu ako poddôstojník s excelentným posudkom, vďaka súdruhovi (pánovi) majorovi. Na základe referencií sa uchádzal na odbore školstva Okresného národného výboru (ONV) v Kežmarku o učiteľské miesto v obci Lendak. Tu v tatranskej, hrdej goralskej obci, ktorá myšlienkam budovania tzv. komunizmu bola na míle vzdialená našiel mnoho priateľov a žiaci si ho obľúbili natoľko, že aj chronickí záškoláci a flákači začali pravidelne chodiť na vyučovanie a poctivo sa učiť. Opäť začal študovať na vysokej škole. V priebehu prázdnin sa stretol so svojím bratancom, ktorý bol v tom čase riaditeľom domova pre siroty Kórejskej vojny v Mošovciach pri Martine. Prehovoril ho, aby k nemu nastúpil za vychovávateľa. František zverboval so sebou aj priateľa zo saleziánskeho formačného študentátu, ktorý sa neskôr stal kňazom. Tu ako vychovávatelia zahraničnej mládeže „Kimirsenových detí“ prežili skoro rok v napĺňaní svojich ideálov vychovávať mládež. Koncom mája 1957 ich riaditeľ a skutočný priateľ zavolal k sebe a s výrazom smútku na tvári oznámil, že pred chvíľou ho navštívili príslušníci ŠtB zo Žiliny a dôrazne mu prikázali, že ich oboch musí okamžite prepustiť. Ich argument bol: „Sú to nepriatelia spoločnosti, ich názory sa s ideológiou „komunizmu“ diametrálne rozchádzajú“. To, že si títo dvaja získali srdcia asi 140 nevinných detských duší, ktoré si museli aj napriek svojmu veku 10-14 rokov z dôvodu konfliktu ideológií prežiť svoj osobný kríž, pri ich lúčení neostalo ani jedno oko suché, nikoho nezaujímalo. Za krátky čas Františkovi bratanec napísal, že pre neho našiel miesto pomocného asistenta na jednom lekárskom pracovisku Slovenskej akadémie vied (SAV). Ponuku prijal, nakoľko odbor, ktorý študoval bol pre túto prácu ako šitý na mieru. Tu František konečne našiel zaujímavú a prospešnú prácu, dobrých a srdečných predstavených a kolegov. Po doštudovaní dostal doktorát a o pár rokov neskôr obhájil vedecký titul. Plných 35 rokov sa venoval vedecko – výskumnej práci v medicínskych oblastiach. Keď sa v priebehu piatich rokov po životných peripetiách oženil, vtedajšia štátna bezpečnosť už o neho prestala javiť záujem.

© R.K.

 

 

XXII. Príbeh: Čo je „liekom“ proti ľudským neduhom ? (Ako mi to iluzórne vysvetlil môj maloletý syn, prváčik ZŠ).

23.12.2014

Bol zápis do prvej triedy základnej školy. Jedna z otázok pre nás rodičov bola na ktorý z voliteľných predmetov prihlásime nášho syna. Etika, alebo náboženstvo. Rozhodli sme sa pre náboženstvo, viac »

XXI. Príbeh: “ P o k u š i t e ľ “ . . .

12.11.2014

Bol bežný pracovný deň v strede týždňa. Po hektickom pracovnom dni a po krátkej návšteve u svojich rodičov bývajúcich len dve zastávky od môjho bytu som mieril domov. Zvyčajne som chodieval viac »

XX. Príbeh: Taký „obyčajný“ bezdomovec . . .

08.11.2014

Bola sobota a mojou rutinnou povinnosťou bolo spraviť nákup na nasledujúci týždeň. Auto som nechal na parkovisku pred supermarketom. Všetko čo som potreboval nakúpiť som aj rýchlo zrealizoval, viac »

al-Asad

Pentagón zaznamenal v Sýrii aktívne prípravy na chemický útok

28.06.2017 10:22

Informoval o tom hovorca Pentagónu Jeff Davis a dodal tak váhu skoršiemu vyhláseniu Bieleho domu.

ukrajina

Ukrajinci zajali ruského vojaka bojujúceho na Ukrajine

28.06.2017 10:08

Moskva stále popiera priame zapojenie do konfliktu medzi ukrajinskými vládnymi silami a separatistami.

prasnica, kunekune, prasiatka

Africký mor ošípaných je pred hranicami Slovenska

28.06.2017 10:00

Česká republika oznámila výskyt afrického moru ošípaných v blízkosti Zlína. Nebezpečnú nákazu objavili u dvoch uhynutých diviakov.

foto

Študenti zdokonaľujú pestovanie zeleniny vo vzduchu

28.06.2017 09:55

Pred rokmi bola pre ľudí nereálna predstava, že by si zeleninu či ovocie vypestovali inak ako v pôde. Technológie však napredujú a dnes dokážu paradajky či uhorky vyrásť aj vo vzduchu.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 22
Celková čítanosť: 165889x
Priemerná čítanosť článkov: 7540x

Autor blogu

Kategórie