Založ si blog

III. Príbeh: Synku nikdy neprisahaj, (príbeh z gulagu)

Po II. Svetovej vojne, keď Česko – Slovenská republika pripadla do takzvanej Sovietskej (Východnej) zóny, NKVD (sovietska štátna polícia) začala bez udania dôvodov brať ľudí, hlavne chlapov na ťažké práce vykonávané v neľudských podmienkach do sovietskych pracovných táborov, gulagov. Vtedajší Sovietsky zväz ako víťazná, ale ukrutnou vojnou zdecimovaná komunistická veľmoc, mala po jej skončení obrovský nedostatok pracovných síl. Zároveň sa jeho čelní predstavitelia snažili aj o likvidáciu existujúcej inteligencie vo vtedajšom Česko – Slovensku, nakoľko práve hlavne ona bola tým najtvrdším orieškom pri uplatňovaní ideologickej manipulácie s prichádzajúcou boľševizáciou našej vlasti.

Môj starý otec, dovtedy štátny úradník, v roku 1945 bol tiež bez udania akéhokoľvek dôvodu ako mnoho iných chlapov, ale aj žien, za týmto účelom deportovaný do takéhoto sovietskeho koncentračného tábora, či lepšie povedané táborov, nakoľko miesta jeho „pobytu“ sa podľa potrieb prác menili. Jednalo sa hlavne o práce spojené s dobývaním surovín, teda robotu v kamenných lomoch, uhoľných baniach, či v lesoch pri ich káľaní a zvážaní hrubej drevnej hmoty. Starý otec akoby zázrakom túto sovietsku genocídu, ktorú podotýkam niektorí, ale o to vehementnejšie ideologicky „uvedomelí“ sovieti páchali na mnohých nevinných ľuďoch, a to vo veľmi veľkej miere aj na vlastných občanoch vtedajšieho ZSSR (Zväzu sovietskych socialistických republík), prežil a po piatich rokoch pekla na zemi sa vrátil spoza Uralu domov.

Len na dokreslenie, pravdepodobnosť prežitia v neľudských podmienkach pracovných a zároveň vyhladzovacích táborov bola asi 1 ku 20. Neskôr po smrti a následnom odkrytí kultu osobnosti Stalina, bol starý otec rehabilitovaný. Definitívne však až po roku 1989, ale už len in memoriam, nakoľko sa tohto momentu akej – takej satisfakcie nedožil.

Ako chlapec som často chodieval na prázdniny k starým rodičom a práve dedo bol tým človekom, ktorý nikdy nerozprával frázovite, čím by zahmlieval myšlienky, ktoré chcel vyjadriť. Nementoroval, ale svoju univerzitu života odovzdával aj tým, že autenticky vedel vyrozprávať príbehy, ktoré sám počas svojho života zažil, pričom záver, či ponaučenie z nich si už dokázal človek urobiť sám, a tento je jeden z nich:

Bola krutá zima. V jednom z takýchto gulagov niekde na rozsiahlej a drsnej Sibíri, hlboko na ázijskom kontinente, kde sa práve starý otec nachádzal, vládli mimoriadne tvrdé podmienky, ktoré neboli podmienené, len samotnou surovou klímou, ktorej bol človek vystavený, ale aj krutosťou tamojších dozorcov a tvrdými regulami, ako to bolo stanovené veliacimi dôstojníkmi, ktorí určovali pravidlá pre správanie sa trestancov v tábore. Človeka v takýchto podmienkach morila zima, trápili choroby. Podľa dedovho vyjadrenia bol však najhorším nepriateľom ťažko opísateľné hlad. Obrovským nebezpečenstvom pre človeka bol však on sám, lepšie povedané jeho vlastná myseľ. Dedo hovoril: „Ja som si túto potenciálnu psychickú sebadeštrukciu dosť skoro uvedomil a veľmi dobre som sa voči tomuto „vnútornému“ nepriateľovi obrnil. Minulosť pre mňa neexistovala, silou mysle, či určitou sugesciou som vytlačil z mojej mysle všetky spomienky na rodinu, teda na moju ženu a dve malé deti, ktoré som nedobrovoľne zanechal doma a vlastne všetky spomienky, ktoré by ma mohli uvrhnúť do neúprosného trasoviska nostalgie, depresie a následného zúfalstva. To isté platilo pre otázky patriace budúcnosti, vôbec som si ju nijako nepredstavoval, teda nemodeloval som žiadne scenáre ďalšieho uberania sa možnej cesty životom, nakoľko udalosti by sa aj tak neuberali tým smerom ako by som si to či pozitívne alebo negatívne v svojich predstavách narežíroval. Žil som výlučne pre daný okamih. Všetko ostatné som ponechal na vis major, vyššiu moc, osud, náhodu, či prozreteľnosť, či súbeh týchto faktorov.“ Kto tieto zásady nepochopil, alebo nedokázal pretaviť do svojej mysle bol stratený. Podľa dedovho vyjadrenia najhoršie fyzické strádanie plynulo z už zo zmieneného stáleho pocitu hladu, ktorý väzňov prenasledoval ako ich vlastný tieň, ktorý bol stále tenší a tenší tak, ako ich postupne ubúdajúce ľudské figúry, ktoré mali plynutím času v tábore stále tenšie a tenšie siluety miznúcich figúr. Bývalo sa v zemľankách, ktoré si väzni vykopali sami. Denný prídel stravy bol prísne rozpočítaný a vymedzený. Na deň a osobu, väzňa pripadal kúsok čierneho chleba s otrubami, v šupe varený zemiak, miska niečoho relatívne teplého, avšak bez akejkoľvek chuti, zato s príznačným opakujúcim sa zápachom pomyjí, tomu sa hovorilo sup (polievka). Len v boľševické sviatky akým bol 7. november, keď sa v ZSSR oslavovala Veľká októbrová socialistická revolúcia v Rusku (7. november podľa juliánskeho kalendára, v Rusku podľa gregoriánskeho kalendára október 1917, víťazstvo komunistickej revolúcie v Rusku) trestanci dostali sušené jablko a za hrsť scvrknutých sliviek, veď bol sviatok a to museli pocítiť aj trestanci, mukli. Je viac ako zrejmé, že takáto „strava“ nepostačuje na prežitie, aj keby človek nerobil nič, pričom väzni museli plniť tvrdé denné pracovné normy.

V tábore platili prísne pravidlá aj v tom ohľade, že v prípade ak by jeden trestanec zobral jedlo druhému, páchateľ by nad sebou automaticky takýmto konaním sám vyriekol trest smrti. Zemľanky, či kobky medzi väzňami boli oddelené mrežami. Strava sa podávala dvakrát denne. Na smrť vysilení väzni však chceli aj napriek katastrofálnym podmienkam za každú cenu prežiť. V prípade, ak by niekto z trestancov nedostal dennú dávku jedla, bol by bližšie k smrti. V jednej z takýchto oddelených zemľanok bol umiestnený Francúz a Poliak. Poliak, ktorý bol taký vychudnutý a vycivený, že mu hrozila smrť od hladu sa po prinesení jedla pudovo ulakomil na časť potravy, ktorá patrila Francúzovi. V momente nepozornosti zo strany Francúza poľský trestanec uchmatol jedlo Francúzovi a zjedol ho. Francúz bol z toho počinu nešťastný, nakoľko tiež na tom nebol zdravotne o nič lepšie ako Poliak. V tejto zúfalej situácii Francúz zavolal dozorcu a pýtal si ešte jednu dávku jedla, čo bolo prakticky vylúčené. Bolo úplne zrejmé, že toto jedlo zjedol Poliak. Ortieľ nad páchateľom bol jasný. Jeden deň nahý na mraze a keď to náhodou prežije jeho život zakončí guľka z pištole. Poliak si veľmi dobre uvedomil dopad svojho počínania. Razantne a veľmi presvedčivo však odmietal obvinenie, že by niečo také spáchal. Ruský „komandír“ bol však nekompromisný. „Tebja teper za éto prestuplenie nužno ubiť !“ (Za tento zločin ťa čaká smrť !) Obvinený Poliak, ktorý sa nachádzal v bezvýchodiskovej situácii začal zaprisahávať, že ak to skutočne spravil, nech už nikdy neuvidí svoju rodinu. Z vrecka kabáta vytiahol krížik, jediné hmatateľné puto, ktoré ho spájalo s jeho domovinou, domom, v ktorom pôvodne býval a samozrejme s jeho rodinou, ženou a troma ešte malými deťmi. S veľkými emóciami pozdvihol krížik nasmeroval ho k oblohe a odprisahal to aj takouto formou. Veliteľ po takomto sugestívnom prejave, obhajoby svojej nevinnosti ako to Poliak demonštroval nakoniec mávol rukou a odišiel. Od tejto udalosti ubehlo niekoľko mesiacov. Medzitým medzi Česko – Slovenskou republikou a Sovietskym zväzom prebiehali intenzívne rokovania, aby sa väzni (ľudia násilne odvlečení z republiky) vrátili naspäť do vlasti. Rozhovory dopadli priaznivo a pre trestancov v lágri nastal deň D. Odchod domov v dobytčích vagónoch cez rozsiahlu ruskú zem, od miesta, ktoré bolo stovky kilometrov vzdialené od rodnej hrudy, domoviny.

Vlak bol pripravený na odchod. Starý otec spolu s ostatnými väzňami, ktorí prežili toto inferno, sa mali pešo dostaviť na miesto vypravenia vlaku. Útrapy v gulagu Poliak prežil. Na miesto určenia, kde mali byť trestanci naložení na vagóny, išli spolu nohy ťahajúc za sebou. Miesto nástupišťa bolo od lágru vzdialené asi tri kilometre. Asi jeden kilometer pred miestom určenia Poliak zrazu úplne ochrnul. Po toľkých útrapách, ktoré v tábore zažil by na tom vlastne nebolo ani nič neobyčajné. Starý otec však neveril vlastným očiam. Keď sa Poliak otočil smerom k táboru, mohol voľne kráčať. Ako náhle však prišiel k tomu miestu, kde sa malo pokračovať smerom na železničné nádražie, nemohol spraviť ani krok. Skúšal to znova a znova avšak márne. Dozadu áno, dopredu nie. Minúty rýchlo ubiehali …

Starý otec poprosil jedného slovenského spoluväzňa, aby mu pomohol. Poliakove nehybné telo v „magickej zóne“ však pri ich fyzických silách vážilo viac ako metrák. Vlak už začal pískať na odchod. Poliak v tom okamihu vykríkol: „Nemal som prisahať, preklial som sa a svoju rodinu už nikdy neuvidím.“ Dedovi spolu s väzňom, ktorý mu pomáhal, bezradne, ale s odovzdanosťou sa svojmu osudu povedal: „Vy chlapi radšej choďte, lebo tu ostanete spolu so mnou.“ Tak sa aj stalo. Poliak ostal tam a dedo spolu so spoluväzňom nastúpili do vlaku … Na konci tohto nevšedného príbehu mi starý otec povedal: „Veru synku, nikdy neprisahaj, dokonca ani vtedy, ak by bola pravda na tvojej strane.“

Nedá mi nespomenúť jeden fakt. Starý otec aj napriek nepredstaviteľným útrapám, ktoré v Rusku na Sibíri zažil nikdy nenadával na Rusov, či lepšie povedané na ruský národ. Práve naopak. Ruský národ je vo svojej podstate národom veľmi hĺbavým pohostinným a žičlivým. Len na okraj, veď ktorý národ má takých literátov akými bol Tolstoj, Dostojevskij, Čechov, či Lermontov a mnohí iní nehovoriac o skladateľoch hudby, maliaroch, či svetových umelcoch iných žánrov, nehovoriac o vedátoroch a intelektuálnom potenciály ruských bádateľov a vedcov, a to vo všetkých vedných odboroch. Prečo potom také krutosti v histórii Ruska ? Je to nešťastný fenomén, keď sa samozvaná zvrátená menšina jednotlivcov, či záujmových skupín uchopí moci a podmaní si tú lepšiu, reálne ľudskú väčšinu, ktorú si nakoniec podrobí. Tento fenomén je bohužiaľ nadčasový a nemá ani žiadne geografické hranice.

Keď bol starý otec už na smrteľnej posteli, potom, čo každému z nás, členom najbližšej rodiny podal ruku, povedal tieto slová: „Neplačte nado mnou, ja som si už svoje odžil. Za svoj život sa nehanbím, žil som čestný život. Ja sa nemám čoho báť. Keď tu už nebudem a pôjdete do farského kostola v centre mesta, pozrite sa na portál pred oltárom a prečítajte si nápis, ktorý tam je. Moji drahí, nehovorím vám zbohom, ale dovidenia.“ Skonal vo veku 83 rokov s pocitom hlbokého pokoja v duši a s úsmevom na perách, s výrazom skutočnej blaženosti, ktorá sa zračila z jeho tváre. V kostole, na zníženej klenbe pred oltárom je dodnes nápis zakomponovaný do obrazovej fresky: „Pane, dokončil som dielo, ktoré si mi dal. Ďakujem, že mi otváraš svoju bránu do večnosti …“

___________________________

V každej krajine a každej dobe existujú osoby, ktoré sú „nositeľmi“ podobných patologických, čí deviantných osobnostných rysov ako ich mal Stalin, postava neronovského typu, ktorá zďaleka prekonala svoj veľký idol – pološialeného ruského cára Ivana Hrozného zo 16. storočia, či „politického blíženca“ tej doby beštiálneho psychopata Hitlera. V modernej dobe majú šancu preraziť podobné „démonické osoby“ na vrchol politického systému iba za zvláštnych podmienok a získať plný priestor pre uplatnenie svojich bizarných a brutálnych praktík. A práve preto je potrebné mať na zreteli tak v dnešných časoch, či do budúcnosti tú skutočnosť, že nevyhnutnou a nadčasovou podmienkou je budovať a stále zdokonaľovať taký politický systém, ktorý obsahuje dostatok preventívnych a brzdných mechanizmov zabraňujúcich takémuto, či obdobnému vývoju v spoločnosti.

————————————————————-

Tento príbeh, ktorý som prerozprával namiesto svojho starého otca venujem práve jeho pamiatke. Mal som ho rád a stále ho nosím vo svojom srdci. Bol to vysoko charakterný čestný muž, skutočný človek s veľkým Č, ktorý nosil svoje reálne človečnstvo celý svoj život vo svojom vnútri, vo svojej ľudskej podstate, ktorá ho sprevádzala vo všetkom jeho konaní až po jeho posledné vydýchnutie.

 

© R.K.

 

XXII. Príbeh: Čo je „liekom“ proti ľudským neduhom ? (Ako mi to iluzórne vysvetlil môj maloletý syn, prváčik ZŠ).

23.12.2014

Bol zápis do prvej triedy základnej školy. Jedna z otázok pre nás rodičov bola na ktorý z voliteľných predmetov prihlásime nášho syna. Etika, alebo náboženstvo. Rozhodli sme sa pre náboženstvo, viac »

XXI. Príbeh: “ P o k u š i t e ľ “ . . .

12.11.2014

Bol bežný pracovný deň v strede týždňa. Po hektickom pracovnom dni a po krátkej návšteve u svojich rodičov bývajúcich len dve zastávky od môjho bytu som mieril domov. Zvyčajne som chodieval viac »

XX. Príbeh: Taký „obyčajný“ bezdomovec . . .

08.11.2014

Bola sobota a mojou rutinnou povinnosťou bolo spraviť nákup na nasledujúci týždeň. Auto som nechal na parkovisku pred supermarketom. Všetko čo som potreboval nakúpiť som aj rýchlo zrealizoval, viac »

Eugen Cernan

Cernan kysucké korene nikdy nezaprel. Do rodiska predkov sa vrátil

17.01.2017 20:00

Svoju cestu na Mesiac som začal niekde tu, z týchto koreňov vo Vysokej nad Kysucou - hovorieval posledný muž na Mesiaci, keď navštívil Kysuce, Eugen Cernan.

hlavna stanica, vlak, cestovanie, doprava, ic, regiojet, cestuju

RegioJet sa vzdal vlakov do Košíc, až na večerné spoje

17.01.2017 20:00

Vlakoví cestujúci na trase medzi Bratislavou a Košicami budú môcť od februára využívať štátne IC vlaky, ktoré nahradia časť súkromných vlakov RegioJetu.

Vladimir Putin, Rusko, ruský prezident

Putin obvinil Obamovu administratívu z podkopávania legitimity Trumpa

17.01.2017 19:57

Ruský prezident Vladimir Putin obvinil odchádzajúcu americkú administratívu zo snáh podkopať legitimitu novozvoleného prezidenta USA Donalda Trumpa.

Kosovo, vlak

Kosovský prezident: Srbsko má v pláne obsadiť časť Kosova

17.01.2017 18:28

Srbsko má v pláne obsadiť časť severného Kosova podobne, ako Rusko anektovalo v roku 2014 ukrajinský Krymský polostrov.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 22
Celková čítanosť: 139264x
Priemerná čítanosť článkov: 6330x

Autor blogu

Kategórie