Založ si blog

Úvodné slovo a I. Príbeh hodiniek

Pár slov na úvod:

Mojím pôvodným zámerom bolo uverejniť sériu životných epizód v knižnej podobe, je to však finančne a organizačne dosť náročné. Vzhľadom na to som od pôvodného úmyslu upustil a rozhodol sa, že ich obsah dám do pozornosti, možnosti prečítať si ich aj širšej verejnosti, via – blogy renomovaného denníka Pravda (jedného z 2-3 slovenských periodík, ktoré ešte neskĺzli na úroveň bulváru).

Táto zbierka príbehov je vlastne výpoveď o skutočných udalostiach, ktoré sa aj reálne udiali konkrétnym osobám. Napísané epizódy sú zároveň určitým chronologickým svedectvom vývojových etáp našej spoločnosti od I. ČSR (1918) po súčasnosť. Zároveň sa niektoré z nich dotýkajú aj otázok, ktoré sú aktuálne aj dnes, alebo majú aj všeobecný „nadčasový“ rozmer, nuž a niektoré sú aj trošku nevšedné a práve aj nad tými je snáď vhodné niekedy hlbšie zamyslieť, ale to už nechávam na samotného čitateľa …

Podotýkam, že mená uvedené v jednotlivých príbehoch sú z pochopiteľných dôvodov pozmenené.

september, 2014                                                              

                                                                             autor: © Rastislav Kalafut, v. r.


 

Napísal o „knižke“:

Daniel Hevier   (* 6. december 1955, Bratislava) významný slovenský básnik, prozaik, dramatik, scenárista, textár a prekladateľ:

„Knižka“ – „Fragmenty zo života.“ Obsah príbehov obsiahnutých v „knižke“ je veľmi cenný. Je dôležitý z dôvodu zachytenia svedectva o našich životoch a ich zachovania aj pre budúce generácie. Hodnota knihy spočíva tiež v autenticite vypovedaných, časovo usporiadaných epizód charakterizujúcich 20.storočie a prelom tretieho milénia.“

———-

Aj týmto by som rád maestrovi, pánovi Hevierovi, ktorého si nesmierne vážim jednak pre jeho širokú a pestrú tvorbu a aj pre jeho ľudskosť, ktorá sa odráža v jeho výnimočnej tvorbe, rád poďakoval za jeho ochotu prečítať si uvedené príbehy a napísať k ním svoj postreh.

Ďakujem, R. K.

 

Úvodné slovo, zamyslenie:

Nie je podstatné kým sme navonok, ako vyzeráme, odkiaľ pochádzame, v akých podmienkach sme sa narodili a vyrastali, aké máme imanie, vzdelanie alebo spoločenské postavenie, ale kým sme vo svojom vnútri, či máme charakter, svedomie, či akceptujeme tie morálne a etické hodnoty, ktoré robia ľudskú bytosť skutočným človekom, a či sa skutočne snažíme podľa nich aj reálne žiť, čo je mnohokrát skutočné umenie …

 

MOTTO:

AK PRÍDEŠ O MAJETOK, NIEČO STRATÍŠ.

AK STRATÍŠ ZDRAVIE, STRATÍŠ VEĽA. 

AK VŠAK STRATÍŠ VIERU,

PRÍDEŠ ÚPLNE O VŠETKO.

 


 

 

I. PRÍBEH HODINIEK

 

Letné prázdniny som zvykol tráviť u starej mamy, ktorá bývala v rodinnom dome v menšom mestečku pod Vysokými Tatrami. Chodieval som tam veľmi rád, nakoľko prostredie malého mesta dávalo chlapcovi vtedy ešte žiakovi základnej školy oveľa viac možností k sebarealizácii, ako tomu bolo v husto zastavanej aglomerácii veľkomesta. Babkin dom bol postavený v susedstve menšieho, ale o to útulnejšieho domčeka, ktorý bol zasadený v prekrásnej udržiavanej záhrade plnej pestrofarebných kvetov, za ktorým sa vypínala majestátna panoráma slovenských veľhôr. Rozprávkovú atmosféru tohto príbytku dokresľoval starší ujo, ktorý si chodil pravidelne na priedomie na lavičku posedieť, aby si mohol zabafkať svoju zakrivenú starobylo vyzerajúcu fajku. Keď som tam bol jedno leto na prázdninách prechádzal som okolo tohto pánka a nedalo mi, aby som mu nepovedal: „Ujo, vy vyzeráte ako ten pánko z večerných rozprávok.“ „Ej veru aj som a vyrozprávam ti síce nie rozprávku, ale skutočný príbeh, ktorého som bol svedkom. Sadni si ku mne a počúvaj.“

Ujo Paľo, tak sa volal, sa obrátil do Ameriky tam a späť až trikrát tak, aby zarobil nejaké doláriky a mohol si z takto poctivo a neľahko nadobudnutých peňazí, ktoré zarobil výlučne cez vlastné mozole a pot, vybudovať v rodnom kraji na severovýchode Slovenska pod hrdými, majestátnymi grúňmi Vysokých Tatier hospodársku usadlosť, gazdovstvo. Chcel si tak aj tu, v tom čase na nie práve bohatom Slovensku, zabezpečiť akú – takú životnú úroveň pre seba i svoju rodinu. V tom čase to znamenalo zaobstarať strechu nad hlavou a živobytie pre všetkých členov rodiny, ktorú si gazda spolu so svojou rodinou zabezpečil každodennou ťažkou robotou na vlastných poliach a starosťou o svoj dobytok a celé ostatné hospodárstvo. V Amerike pracoval v tých najťažších prácach a podmienkach. Boli to hlavne bane na ťaženie uhlia, či dobývanie železnej rudy, alebo huty a zlievarne na výrobu železa a ocele, kde pracovali hlavne Slováci alebo Poliaci. Zakaždým, keď prišiel domov zarobené peniažky postupne premieňal na vtedajšie reálne hodnoty, teda nie na zlato, či drahokamy ani na fabriku, na ktorú by nezarobil ani keby žil sto životov a na dôvažok tá by mohla ľahko skrachovať, ale na kúpu pozemkov, teda pôdu, s ktorou boli životne spojení už jeho rodičia a prarodičia. Ujo Paľo tak na tie pomery nakúpil pomerne dosť veľa pôdy, a tak sa z neho na tú dobu stal jedným z majetnejších obyvateľov vtedajšieho spišského regiónu. S odstupom času, niekoľko rokov po druhej svetovej vojne, v roku 1956, keď sa k politickej moci vo vtedajšej Česko –Slovenskej republike dostali komunisti boli tieto majetky a role bez ohľadu akým spôsobom boli nadobudnuté zhabané a všetky medze, ktoré oddeľovali polia jedno od druhého bez milosti rozorané pluhmi zapriahnutými do „družstevných“ traktorov, aby splynuli do jedného vlastnícky neadresného družstevného, či štátneho celku. Na dôvažok bol ujo Paľo, obzvlášť v jeho prípade prinajmenšom paradoxne, s dávkou boľševického cynizmu označený za nepriateľa robotníckej a roľníckej triedy, protištátne orientovaného veľkostatkára s vtedy hanlivým pomenovaním „kulak“. Výsledný efekt by sa dal pomenovať za štátne zbojstvo, ktoré bolo legalizované na ideologickom podklade v podmienkach vtedajšieho Gotwaldovho Česko- Slovenska podľa vzoru ideologicky nekompromisného, iracionálneho komunizmu stalinského modelu, ktorý diktoval Sovietsky zväz aj ostaným krajinám, ktoré po druhej svetovej vojne pripadli do zóny jeho politického vplyvu.

Podľa toho, ako som sa neskôr od iných ľudí dozvedel, ujo Paľo bol vždy človekom vľúdnej, spoločenskej povahy. V práci mal veľa priateľov. Jeden z jeho najlepších kamarátov bol Jano, ktorý pochádzal zo susednej obce. Od iných robotníkov, ktorí s ním vtedy pracovali v amerických hutách sa líšil svojou osobitosťou a tým, že všade, kde sa len pohol, nosil pri sebe vreckové hodinky pripevnené retiazkou o nohavice. Tieto hodinky neboli nijako cenné. Boli vyrobené z bežného kovu, ktorý už bol po dlhom používaní poznačený zubom času. Na dôvažok mali puknuté vrchné sklíčko, ktoré zakrývalo ciferník a k tomu všetkému sa ešte aj denne ponáhľali dopredu o desať minút. Bol to teda taký malý brakový strojček na meranie času, ktorý v žiadnom prípade nemohol nikoho svojím vzhľadom osloviť, dokonca ani keby sa jednalo o dlhoprstého človeka s tými najlepkavejšími končekmi prstov na svete. Jano ich vzhľadom na spomínanú uponáhľanosť, ktorá akoby spredmetňovala aj jeho temperament, každé ráno, tak aby skrotil ich časový predstih, s rutinnou pravidelnosťou posúval o desať minút dozadu. Robil tak každý deň, len čo vstal z postele. Bol do tohto rituálu vtiahnutý už samotnou svojou osobnostnou podstatou, ktorej dominovala pedantnosť až škrupulóznosť. Každý, kto ho len trošku lepšie poznal, vedel, že je puntičkár a jeho priatelia to všetko s obľubou a úsmevom komentoval. Spomínali, že do práce síce chodí vždy včas, ale súbežne s iróniou dodávali, že každú pracovnú zmenu priebežne kontroluje aj fabrickú sirénu, či v správny čas ohlási svojím prenikavým zvukom koniec pracovnej šichty. „Dobre sa na ten deň pamätám. Mám ho vrytý do pamäti tak, akoby sa to odohralo včera“, pokračoval ujo Paľo v rozprávaní. „Raz po práci, keď sme sa už prezliekali v šatni z pracovného odevu, zavolal môjho kamaráta Jana majster zmeny kvôli nejakej banalite. Vybehol na chodbu len v tielku a trenírkach. Zhruba o päť minút sa vrátil naspäť. Následne sa osprchoval od továrenskej špiny, ktorú počas práce pri vysokej peci na seba nachytal a potu, ktorý z každého z nás tiekol počas celého pracovného dňa doslovne cícerkom. Obliekol si čisté, civilné šaty. V tom si začal dlaňami bubnovať po celom tele od košele počnúc, až k nohaviciam. Následne sa zameral na odložené zavesené pracovné oblečenie a s dôkladnosťou jemu vlastnou ich celé do najmenšieho detailu prešacoval. Následne zvesil aj koženú pracovnú zásteru, ktorá ho chránila pri práci od odskakujúcich iskier, ktoré odskakovali zo žľabov ústiacich z vysokej pece a začal ju zvierať vo svojich od tvrdej roboty silných a veľkých dlaniach, ktoré pripomínali lopaty.“ „Čo si Jano počas roboty málo vody vypil a tá žiara sálajúca z taviacej pece ti dočista rozum vysušila?“, spýtal sa ho uštipačne, jeden z našich kolegov. „Pre boha, pre boha, kde sú, kde sú“, stále dookola opakoval, Jano. Táto reakcia a hlavne sila jeho hlasu, ktoré pri až zúfalých výkrikoch zaznievajúcich z jeho úst nenechali už nikoho kto bol v šatni k tejto jeho neobvyklej reakcii ľahostajným. V tom okamihu sa hodil Jano na kolená s tragicky znejúcim nárekom. Nebyť toho, že by som nestál vedľa neho, asi by si začal aj hlavu o podlahu tĺcť. Bol ako zmyslov zbavený. Chytili sme ho dvaja chlapi, každý z jednej strany súbežne za ruky a za ramená a pevne zovreli tak, aby prestal vyvádzať a vytriezvel z amoku, ktorý ho zrazu opantal. Keď sme ho celou našou silou usadili na lavicu, postupne sa utíšil. Jeho prudké emócie prešli do len do tklivého plaču, ako keď vzlyká malé decko, ktorému zobrali jeho obľúbenú hračku. Všetci piati chlapi, čo sme vtedy boli v prezliekarni, čakali sme až sa upokojí, nakoľko v takomto stave sa s ním nedalo rozumne rozprávať. Obstáli sme ho do polkruhu okolo lavice, na ktorej sedel celý skormútený. „Jano čo sa ti stalo, veď vyvádzaš horšie ako moja žena, keď sa jej nepáči, ak sa vrátim domov o niečo neskôr z krčmy domov a dám si o jeden, či dva štamperlíky viac ako by sa podľa nej patrilo“, preťal teraz už tichú až hrobovú atmosféru jeden z kolegov, o ktorom bolo známe, že sa rád pozeral na dno pohárika a nerád ho vídaval suché. To už bol Jano pri zmysloch: „Chlapi, kde sú moje hodinky?“ S výrazom určitej beznádeje a úpenlivej prosby o pomoc sa na nás zahľadel Jano. „Azda si nemyslíš, že sa na taký brak niekto z nás ulakomil. To nemyslíš vážne ? Pozri sa ešte raz a teraz oveľa rozvážnejšie a dôkladnejšie, nie tak, ako si to tu predvádzal akoby si prepadol záchvatu pri tanci sv. Víta“. Všetci sme sa uprene pozerali na Jana ako na zjavenie, nakoľko sme ho vôbec nepoznávali v takomto rozpoložení. Bol to chlap pevnej nátury a len tak hocičo ho nevedelo rozhádzať. Všetci sme sa spontánne pustili do hľadania. Opätovne sme prezreli Janov odev, prehľadali celú šatňu a aby mal Jano dušičku na mieste, aj keď to bolo pre nás ponižujúce, všetci sme vyvrátili svoje vrecká a jeden druhému nechali pre pokoj v duši prezrieť šatstvo, tak aby nevznikli nedajbože nejaké pochybnosti. Jano však stále sedel na lavičke skormútený so sklonenou hlavou opretou o svoje dlane. Uvedom si Jano, že to boli hodinky, dobré len tak do šrotu, starý, opotrebovaný a bezcenný šmejd, ktorý nebol hodný ani za deravý cent. Budúci týždeň bude výplata a keď si taký fanatik do merania času, ako by si bol výpravca na železničnej stanici, tak ti kúpime nové, veď aj tak budeš mať o tri týždne narodeniny. Poskladáme sa ti na echtovné, značkové a strieborné, tak už prestaň“, dohovárali sme mu. V tom okamihu zavŕzgali dvere od susediacej sprchy a do šatne vošiel kolega z našej zmeny. „Čo tu robíte taký krik ako paviány, chlapi pobláznení a ty Jano čo, tu sedíš, ako by ťa americký súd krivo odsúdil na trest smrti na  tom ich povestnom elektrickom kresle“. Otvoril zatvorenú dlaň a v nej držal Janove hodinky. Jano sa v okamihu zmenil ako aprílové počasie po prudkej búrke a tvár mu zažiarila ako jarné slniečko. „Jano, ty zábudlivec, tie tvoje hodinky si zabudol na lavičke v sprchárni. Nuž ty si ale somár Jano, práve teraz si sa pripravil o hodnotný darček k narodeninám“, povedal jeden z prítomných. Jano sa od prudkej citovej zmeny, ktorá sa v ňom odohrávala ani nepoďakoval za nájdenie svojej časomernej haraburdy. „Chlapi, chlapi, dajte mi rýchlo nejaký nožík“. Zámer jeho požiadavky sme nepochopili, na čo mu tak asi bude dobrý. Podali sme mu ten, čo bol najbližšie po ruke. Zobrali sme zo stola skladací žabykláč, ktorý sme používali na krájanie chleba, slaninky, či klobásky. Jano ho chytil za rukoväť a do druhej ruky vzal donedávna stratené hodinky. Čepeľ noža priložil časťou jeho hrotu k viečku hodiniek, ktoré tvorilo ich zadnú krytku chrániacu ozubené súkolesie starého chronometra. Zavládlo úplne ticho, ktoré prerušil len cengot plechového viečka dopadajúceho na kamennú dlažbu. Jano sa začal pozerať do odkrytého strojčeka hodín, akoby bol veštec, ktorý uprene pozerá do budúcnosti cez sklenenú krištáľovú guľu. Nuž náš jasnovidec zrazu skamenel, akoby v imaginárnej guli videl skutočný biblický koniec sveta, či inú apokalyptickú scénu. V tom okamihu vykríkol opäť úplne z kontextu k okolitému dianiu: „Kde to je ?“ „Čo kde je ?“ V tom Jano chytil poctivého nálezcu, ktorý po príchode zo sprchy ešte nestačil navliecť na seba nohavice za golier a začal s ním lomcovať a dookola z plného hrdla vykrikovať: „Kde je, kde je to ty podliak“ a nasledovali ďalšie nemenej nevyberané slová, ktoré chlapi používali len sporadicky v situácii, keď im padol pri práci nejaký ťažký predmet na nohu, či niečo podobné. Kolegovia ho začali krotiť. Jano sa bránil ich snahe upokojiť ho, ale už bez slov, nakoľko rýchlo slabol a v tvári začal blednúť. Jeho výraz však v žiadnom prípade nemohol spôsobiť pacifikujúci zákrok kolegov, ale skôr prudké emočné vyčerpanie. Trvalo mu dobrých pár minút, kým precitol z takto navodeného vyčerpania z intenzívneho prežívania akejsi silnej, nám nepochopiteľnej situácie. Potom tichým zastretým hlasom povedal: „Kde je tá známka?“ Uprene pozeral do očí kolegovi, ktorý hodinky našiel v sprchárni.

„O čom to hovoríš ?“ Opätoval otázku otázkou kolega, ktorý mu priniesol stratené hodinky. „Tá, známka, čo bola vo vnútri hodiniek“.

„Myslíš ten žltý papierik ?

“Áno, áno … vyjachtal Jano.

„Vieš, prepáč, ale keď som si sadol na lavičku v sprchárni, niečo mi zachrapčalo pod zadkom. Tak som sa posunul a toť ho boli tam hodinky, ktoré tým, že som sa prudko pohol padli na zem a trošku sa rozsypali. Vypadlo z nich sklíčko, ktoré zakrývalo ciferník a aj spodné plechové viečko. Všetko som však dal dohromady. Dotočil som pružinu v hodinkách, trošku s nimi potriasol a ony sa pustili opäť do chodu. Ani si nevieš predstaviť ako som sa potešil, že som ich zmontoval do pôvodného stavu, keď si tak kvôli nim vykrikoval, až som to počul do sprchárne. Myslel som si, že ti urobím radosť keď ti ich prinesiem a ty sa na mňa za to ešte takto nehorázne osopíš.“

Jano začal opäť bedákať: „Bože, bože, a čo si spravil so známkou ?“

„Ty myslíš ten malý žltý papierik, ktorý z nich pri páde vypadol ?“

„ Áno, áno, kde je, kde je ?“ Súril Jano  odpoveď na svoju naliehavú otázku adresovanú poctivému nálezcovi.

„Jano sám vieš , že keď niekto otvorí do sprchárne dvere, tak tam vznikne dosť silný prievan a práve v tej chvíli vošiel Michal .. a malý žltý papierik odfúklo do odtokového žľabu, ktorý ústi do kanalizácie.“ Jano v tom momente nabral stratenú energiu a behom opustil šatňu. Prišiel s čakanom v ruke. Vzal ho mocne do oboch rúk a zahnal sa plnou silou do betónovej podlahy. Kopal ako stroj, len tak iskry odskakovali od hrotu krompáča keď narazil na tvrdý betón. Udieral celou silou až kým betónovú vrstvu, ktorá tvorila podlahu nerozbil. Rukou odkryl nakopanú sutinu a tak sme uvideli kade ďalej viedla odtoková drenáž. Bola tam už osadená len dosť hustá záchytná oceľová mriežka a za ňou bolo už len nainštalované liatinové koleno, ktoré strmým zrazom ústilo do verejnej kanalizácie. Jano si kľakol a mriežku celú opatrne a dôkladne miesto popri mieste ohmatal končekmi prstov. Po kúsku žltého papierika však už nebolo ani chýru ani slychu. Jano   prišiel zo sprchárne opäť späť do šatne a sadol si na to isté miesto ako predtým, teraz však už definitívne kapituloval odovzdaný do rúk akejsi ničoty, ktorá sa mu zračila z jeho strnulého a upreného pohľadu niekam do neznáma.

„Jano, na čo ten cirkus, čo to tvoje bezhlavé vystrájanie má znamenať?“ Ešte stále sme všetci pozerali raz na skľúčeného Jana a následne nechápavo jeden na druhého. Jano sa už po tom všetkom konečne vzchopil a vyrozprával nám celé dianie, ktoré tomu všetkému predchádzalo.

„Bolo to pred týždňom. Po šichte som bol hrozne ustatý, ale na spánok som akosi nepomýšľal. Zašiel som teda do írskej krčmičky, aby som si ovlažil ústa a doplnil stratenú energiu. Sedel som pri pive, keď si vedľa mňa prisadol nejaký neznámy chlap. Nuž, nebol to Američan, hovoril lámanou angličtinou. Mal na sebe vetché šaty, bol očividne zanedbaný, jeho tvár bola vychudnutá a zarastená. Pozdravil ma a útržkovitou rečou mi povedal, že je bez strechy nad hlavou a že už dva dni nič nejedol. Jeho reč bola pre mňa akousi nepriamou výzvou, aby som mu niečo kúpil pod zub, ak by som prejavil len štipku ochoty. Keď som sa ešte raz na neho pozornejšie pozrel a videl jeho zúbožený stav a vyhasnutý pohľad v jeho očiach, tak sa mi ho neboráka uľútilo. Nuž v tom momente som si pomyslel, že ja som na tom predsa len lepšie a iba Boh vie, kedy sa aj ja môžem dostať do takej, či podobnej situácie. Objednal som mu teda dvojitý ham and eggs a k tomu jedno veľké pivo. Jedol tak pahltne, že som sa chvíľkami pomaly bál, že sa z toho jedla, čo do seba doslovne hádzal zadrhne. Pivo tiež vypil na tri, štyri dúšky, akoby si ho do hrdla len tak nalial. Objednal som mu teda ešte jedno a k tomu bochník chleba ako proviant do foroty. Keď dopíjal to druhé, veľmi mi ďakoval. Nebolo to z jeho strany nič teatrálne, ten výraz vďaky bol úplne úprimný a spontánny. Opakovane sa ma pýtal, ako sa mi len môže odvďačiť, keď nič nemá, len tie veci, ktoré má oblečené na sebe a nazval ich doslovne rags (handry), čo znelo až samopotupujúco, ale bolo to bohužiaľ zároveň aj dosť výstižné. V tom z kapsy ošumelého kabáta vytiahol kožené puzdierko, dal mi ho a povedal, že jemu to chýbať nebude, že on také veci nepoužíva. Tak mi ho podal, vraj na pamiatku a pre šťastie. Ako rýchlo dotyčný prišiel, tak aj vstal a rýchlim krokom odišiel z pohostinstva preč. Puzdro som si poobzeral. Bola to precízne vypracovaná jemná koža, do ktorej boli umelecky vpracované ornamenty. Sprvu som si myslel, že to je elegantný obal na uskladnenie obalových cigaretových papierikov. Na konci puzdra bol strieborný háčik s očkom, pomocou ktorého som ho otvoril. Na červenom zamate, ktorým bolo z vnútra vystlané, bol v strede uložený práve ten žltý papierik. Bola to poštová známka. Hneď mi začalo vŕtať hlavou, že v takom exkluzívne zhotovenom obale nemôže byť uschovaná len taká hocijaká, bezcenná vec. Na druhý deň som išiel za starožitníkom, ktorý by sa mohol v takýchto veciach vyznať. Spýtal som sa ho, čo je to a asi koľko to môže stáť. Samozrejme prišiel som za ním len so známkou bez puzdra, aby nemohol nič z toho vydedukovať, tak ako som k tomu dospel ja a vyjadril sa k známke bez akéhokoľvek aj nepriameho ovplyvňovania. Pozrel sa na ňu lupov a povedal, že takými vecami sa nezaoberá až toľko ľudí, ale jedného vášnivého zberateľa známok pozná. Povedal mi meno a adresu. Tak som išiel za pánom Weissom. Nebol doma, vraj príde o päť dní. Tak som ho po piatich dňoch navštívil opäť. Tentoraz som mal šťastie. Ukázal som mu známku. Na jeho tvári bolo hneď vidno, koľko bije. Po krátkej chvíli začal hovoriť. Nuž, nebudem sa vás pýtať odkiaľ tu známku máte a povedal mi cifru za koľko by ju odo mňa kúpil. Keď som si to prepočítal a zrovnal v hlave, tak to bola suma, za ktorú na Slovensku môžem kúpiť, alebo postaviť pekný veľký nový dom aj so záhradou a ešte k tomu dokúpim veľký lán poľa. Pri tejto predstave sa mi doslovne podlomili nohy a zatočila hlava. Nič som nezjednával, vlastne som na chvíľu stratil reč. Na znak súhlasu som mu podal ruku. On bez váhania vystrel tú svoju a na znak súhlasu sme si nimi potriasli. Agree (súhlasím) povedali sme obaja svorne. Otvoril zásuvku, či skôr taký malí trezor, nakoľko hoc bol malý, bol z ocele a s veľmi pevným zámkom. Po krátkej chvíli ako sa v zásuvke prehrabával mi povedal: „Ja tu však teraz takú hotovosť na ktorej sme sa dohodli nemám. Ponúkol mi ako zábezpeku, protihodnotu za známku bankový úpis, IOU, (ja dlžím tebe) taký farebne vyčačkaný bankový papier, kde napísal sumu peňazí, na ktorej sme sa dohodli. Ja však takým lístočkom neverím, musia to byť bankovky tak ako sa patrí, len na také platby som zvyknutý a tak sme sa dohodli na stretnutí nasledujúci deň, teda dnes o siedmej hodine popoludní, či skôr večer. A tu už k tomu vlastne ani nie je čo dodať, len toľko, že som známku tak, aby bola v bezpečí, dal do vreckových hodiniek. Považoval som ich za to najbezpečnejšie miesto. Veď sami viete, že to sú hodinky za pár centov a či vôbec a majú puknuté sklíčko. Na dôvažok som si myslel, že ak by sa aj náhodou zapatrošili, tak by mi ich nálezca vrátil. Nikde inde sa totižto nepohybujem, len tu s vami a poznáme sa navzájom ako jedna rodina a keď ešte na hodinkách mám na dôvažok nožíkom vyryté moje meno, tak sa nemôže nič stať…“

„Jano, tak ako i ja sme nikdy neholdovali alkoholu. Keď sme boli smädní, tak sme si dali niekedy po robote, aj to len v teplé letné dni, jedno maximálne dve pivá. V ten večer si však Jano v obchode, čo u neho nebolo nikdy zvykom kúpil fľašku whisky, vraj aby sa z toho rmutu, ktorý cítil v duši nepomiatol na rozume. Nabádal ma aby som išiel s ním, že sám piť nechce. Ja som mu povedal, že nepijem a apeloval som na neho, že nech tu fľašku neotvára ani on, že alkohol ešte žiaden problém nevyriešil. Práve naopak, špiritus je ako démon, nepomôže, ale napácha ešte väčšie škody. A spýtal som sa ho či si pamätá ako sused od nich z obce, čo býval na hornom konci po tom , čo nachytal svoju ženu s iným chlapom sa vybral do krčmy. Tam vypil fľašu borovičky a tá mu už úplne aj keď len na chvíľu zatienila rozum. Ráno ho susedia našli obeseného na tráme v ich stodole a pod ním prázdna fľaša. Tak mu alkohol pomohol do hrobu aj to len za plot cintorína, kde pochovávajú samovrahov a jeho duši, čo ja viem možno aj do pekla. Po ňom už ostali len tri siroty. Všetky napospas osudu. Nebyť toho, že by nemal sestru a dobrého švagra, nebolo by nikoho, kto sa o jeho deti postaral. Nechcem maľovať čerta na stenu, ale Jano nepokúšaj ešte viac osud prízvukoval mu som mu. Veď fľaška a pálenka v nej je tak dobrá na oslavu, na krstiny, či svadbu a aj to po dvoch , troch pohárikov a nie celú fľašku vypiť“.

„Ráno, keď sme sa zobudili, Jano sa cítil dosť nesvoj, nie čudo po tom všetkom a na dôvažok vraj celú noc prebdel v trudných myšlienkach, ktoré mu samé na um prichádzali. Fľašky sa však ani nedotkol. Zátka vo fľaši ostala zatvorená, tak ako ju kúpil v obchode. Bola nedeľa. Aj napriek tomu, že sme boli v cudzom svete svoje zvyky sme doma nenechali. Ja s Janom sme išli do kostola, tak ako sa na sviatočný deň patrí. Jano si kľakol pred bočný oltár, kde bola soška sv. Tadeáša, patróna rýchlej pomoci v ťažkých, bezradných situáciách. Neveril by som, keby som to na vlastné oči nevidel Jano tam kľačal celú omšu a modlil sa tak úpenlivo ako ten najväčší hriešnik a kajúcnik. Keď sme vyšli z kostola von, bol to opäť ten Jano ako som ho poznal, všetko to čo mu predtým prelietavalo mysľou, akoby v okamihu hodil priamo v jednom batohu do hlbokej jamy, kde ho už nie je vidno, ani keby človek akokoľvek chcel.“

„Na druhý deň sme prišli do práce spolu. Kolegovia už boli v robote. Stáli nastúpení v jednom rade. Obaja sme boli v rozpakoch. Jano si určite pomyslel: „Správal som sa ako somár, ešte takýto posmešný špalier hanby mi tu spravili. Som im za šaša. Chlap a správa sa ako hysterická ženská a veď by mali aj pravdu“.

„Na naše prekvapenie nebolo tomu tak. Ten špalier vytvorili nie preto, aby Janovi nasadili somárske uši, ale ako uvítací a slávnostný ceremoniál, ktorým chceli Janovi zvestovať pre neho radostnú správu. Stratená známka bola zrazu na svete. Našla sa pri rekonštrukcii podlahy a odpadového vedenia zapadnutá medzi filtračnou mriežkou a murivom. Nebola vôbec poškodená, stačilo ju len nechať vysušiť.“

„S Janom som na jeho požiadanie ešte v ten istý deň, či lepšie povedané večer zašiel za dotyčným zberateľom. Ten už s tým, že za ním Jano príde, vonkoncom nepočítal, keďže sa v dohodnutom čase nedostavil aj keď o predaj známky javil eminentný záujem. Zberateľ zobral známku ešte raz do rúk, pozorne si ju pozrel pod lupou a skonštatoval, že to s tou hodnotou trošku premrštil. Ponúkol Janovi za ňu zhruba tretinovú cenu, oproti tej predošlej, dohodnutej. Či hovoril obchodník o hodnote známky pravdu, alebo to bola z jeho strany vyslovene špekulácia, o tom už Jano v tej chvíli nerozmýšľal. On mu dal známku, obchodník mu vyplatil nanovo dohodnutú sumu, v hotovosti. Nasledujúci deň Jano bez toho, aby to hocikto z nás očakával, dal každému chlapovi z našej partie nejaké peniaze. Jednak ako nálezné a aj ako satisfakciu za jeho neprístojné správanie. Každý z nás bol spokojní.“

„Keď sme sa po čase vrátili domov na rodné Slovensko, Jano si aj napriek nižšej sume peňazí, ktoré za poštovú známku dostal, za tieto peniaze postavil dom. Nie však až taký veľký ako pôvodne predpokladal a ani s takou veľkou záhradou, ale skromnejší domček s predzáhradkou. Na kúpu role z tohto obchodu mu už však peniažky nestačili. Aj napriek tomu si Jano prišiel šťastnou náhodou na svoje, o to viac, že ho doma čakala žena zo štyrmi nezaopatrenými deťmi. Za tvrdo zarobené, mozoľnaté peniaze si Jano dokúpil role, statok, nuž vybudoval vlastné na tú dobu dosť slušné hospodárstvo, aby mu ho s odstupom času, ako som ti už na začiatku povedal všetko zhabali, zoštátnili.“

Ujo Paľo na konci svojho rozprávania zdôraznil: „Jano si bol istý, že nebyť pomoci sv. Tadeáša, tak by sa mu šťastena tak, ako nečakane prišla aj navždy vzdialila. Preto dal v rodnej obci pri rekonštrukcii tamojšieho kostolíka, zhotoviť dve postranné farebné mozaikové okná, vitráž a na jednom z nich nechal zhotoviť na jeho spodnej časti strohý, ale o to výstižnejší nápis: ĎAKUJEM.“

© R.K.

 

XXII. Príbeh: Čo je „liekom“ proti ľudským neduhom ? (Ako mi to iluzórne vysvetlil môj maloletý syn, prváčik ZŠ).

23.12.2014

Bol zápis do prvej triedy základnej školy. Jedna z otázok pre nás rodičov bola na ktorý z voliteľných predmetov prihlásime nášho syna. Etika, alebo náboženstvo. Rozhodli sme sa pre náboženstvo, viac »

XXI. Príbeh: “ P o k u š i t e ľ “ . . .

12.11.2014

Bol bežný pracovný deň v strede týždňa. Po hektickom pracovnom dni a po krátkej návšteve u svojich rodičov bývajúcich len dve zastávky od môjho bytu som mieril domov. Zvyčajne som chodieval viac »

XX. Príbeh: Taký „obyčajný“ bezdomovec . . .

08.11.2014

Bola sobota a mojou rutinnou povinnosťou bolo spraviť nákup na nasledujúci týždeň. Auto som nechal na parkovisku pred supermarketom. Všetko čo som potreboval nakúpiť som aj rýchlo zrealizoval, viac »

fico

Pred summitom čaká Fica večera s Junckerom aj boj proti korupcii

18.10.2017 08:42

Podľa medializovaných informácií chce Juncker zmierniť napätie medzi problémovými krajinami regiónu a zvyškom Európy.

Malajzia, exhumácia, utečenci

V Bosne exhumovali pozostatky 137 obetí vojny z 90. rokov

18.10.2017 08:07

Koričanské stijeny boli v roku 1992 dejiskom masakry viac ako 200 civilistov moslimskej a chorvátskej národnosti.

cina, zjazd, komunisticka strana

Čínski komunisti zahájili zjazd, Si vyzdvihol boj s korupciou

18.10.2017 07:37

Prezident Si Ťin-pching vyhlásil, že krajina má pred sebou svetlé zajtrajšky aj ťažké výzvy.

Detva, fabrika

Diaľnica priniesla Detve veľkého investora

18.10.2017 07:00

Nová diaľnica dokáže zaostalejšie regióny postaviť na nohy. Ukázalo sa to v Šariši a najnovšie aj v Detve.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 22
Celková čítanosť: 167871x
Priemerná čítanosť článkov: 7631x

Autor blogu

Kategórie